Zvonec zvoní, škola volá, rodičia

Nie, nepomýlili sme sa. Po skutočne „veľkej prestávke“, čo bolo témou posledného víkendového pobytu pre náhradné rodiny vlani na jeseň, sme prvý májový víkend žili s rodinami a ich deťmi školou. Presne tak. Len s tým rozdielom, že do „školských lavíc“ si tentokrát nesadli deti, ale ich rodičia. Zvolávanie na vyučovanie však už prebiehalo presne podľa pravidiel. Zvonilo sa – ako inak – zvončekom.

Téma pobytu „Školáci – terajší i budúci“ vzišla z potrieb rodín, s ktorými sme v Prešove v kontakte, o čom svedčí aj to, že kapacita naň sa naozaj veľmi veľmi rýchlo naplnila. Niet sa čo čudovať. Deti trávia v škole viac času ako doma a je teda prirodzené, že rodičia sa potrebujú vysporiadať s mnohými otáznikmi, ktoré volajú po pozornosti a vplývajú na celú rodinu.

Aj preto sme sa na školu pozreli nielen očami prijatého dieťaťa ale aj očami náhradného rodiča a zamerali sme sa na to, s čím sa v školách stretávajú a akým ťažkostiam najčastejšie čelia.

Prijaté deti sú vo väčšine prípadov deti s ranou vývinovou traumou a zároveň sú vnímané ako iné – rómske, zvláštne, adoptované. Obidva faktory sú zdrojom ťažkostí, ktoré tieto deti v škole zažívajú, či už na úrovni dosahovania požadovaného výkonu /problémy s pozornosťou, senzorickou integráciou, pamäťou/ alebo na úrovni sociálnych vzťahov /nadväzovaní kamarátstiev…/.
Rodičia prijatých detí, ako mnohí iní rodičia, častokrát kladú veľký dôraz na úspech dieťaťa v škole a neuvedomujú si, že tento tlak ide na úkor vzťahu. Neúspech dieťaťa zvyknú považovať za svoje zlyhanie. Ťažšie sa im prijíma aj skutočnosť, že rané traumy dieťaťa môžu mať a mávajú vplyv na vývin jeho mozgu, na spôsob prijímania informácií, na kognitívne i exekutívne funkcie mozgu. V tom lepšom prípade riešia rodičia dilemu, ako veľmi uprednostniť vzťah s dieťaťom pred výkonom v škole, resp. ako ustáť ten tlak okolia na výkon

S rodičmi sme hovorili o prevencii školských zlyhaní, o tom, čo si môžu všímať, čomu venovať pozornosť a ako sa na vstup do školy pripraviť. Prebrali sme tiež dilemu odkladu školskej dochádzky a ako sa s ňou vyrovnať. Rozobrali sme si učenie ako také, ktoré z funkcií sú do tohto zdanlivo jednoduchého procesu zapojené. No zároveň sme si ich prepojili s teóriou vývinovej traumy a povedali sme si, ktoré funkcie sú následkom nepriaznivého prostredia a raných zážitkov narušené. Porozumieť procesu vnímania prijatého dieťaťa a jeho špecifík nám pomohla pani Janka Repaská z TIJA, ergoterapeutka praktizujúca terapiu senzorickej integrácie.

Vzdelávanie bolo popretkávané množstvom názorných ukážok, cvikov a odporúčaní, ako vie rodič dieťaťu s prežitou ranou traumou pomôcť a uľahčiť mu školské povinnosti. Samozrejme bol i priestor na diskusie a osobné zdieľania napríklad aj o tom, aké to je byť rodičom prijatého dieťaťa, ktoré už je v škole je alebo ho škola iba čaká: … veď to bude dobré… som detailista… úspech v škole nezaručuje úspech v živote… …chuť utiecť… škola – moje nervy!… úloha pre mňa, či pre žiaka?… trápim sa, topím sa… sme ako dozorcovia… zatiaľ som optimista… som unavená, nespím…

Do programu deti vstúpili cez neobyčajný čarovný svet Encanto a potom už počas celého pobytu objavovali svoje špeciálne dary a talenty. Objavovali to, čo im pomáha, uľahčuje sa napojiť na kolektív alebo spolužiaka, presvecuje cestu školou a potrebnými výkonmi v nej. Hľadali spôsoby, ako povedať a vyjadriť: toto viem, zvládam, vládzem a toto je občas nad moje sily, s tým potrebujem pomôcť a ako pri školských aktivitách zapojiť čo najviac zmyslov a vnemov.

V rámci tejto časti si deti vyrobili lampáše či čarovné domčeky a školy presvetlené sviecou a spísaním všetkého, čo sa im nie príliš páči na papierového hada, ktorý skončil v ohni, mali možnosť na chvíľu sa oprostiť od toho ťažkého.

Deti tiež mali priestor a aj odvahu hovoriť s ostatnými o tom, čo zažívajú s pedagógmi, rodičmi a spolužiakmi. Jednoducho o tom, čo je v ich školskej realite fajn, aj čo fajn nie je. Úprimnosť v ich výpovediach bola bezhraničná, keď hovorili o tom, ako sa v škole necítia prijaté ani pochopené, ako zažívajú výsmech, ako sa učiteľom i spolužiakom nepáči ich správanie.

Pre staršie deti sme prvýkrát realizovali celodenný outdoorový program v Tatrách. Bolo to možné aj vďaka tomu, že sme po dlhej dobe mali k dispozícii naozaj veľa dobrovoľníkov. Nosnou myšlienkou bolo zamýšľanie sa nad životnými hodnotami a čo všetko sme pre to ochotní obetovať, prekonať, zvládnuť. Spomedzi všetkých hodnôt, ktoré odzneli, rodina jednoznačne viedla.

S týmto vedomím sme ich postavili pred výzvu, zdolať lanovú dráhu na Štrbskom plese. Spoločne sme strávili asi 2 hodiny vo výške, medzi stromami, na rôznych labilných prekážkach, istení len karabínami a spoliehajúci sa na podporu a povzbudenia ostatných členov skupiny. Niektorí prekonali strach, iní riskovali, aby pomohli niekomu v náročnej situácii, niekto musel tlmiť prebytok svojej energie, aby neublížil sebe ani iným, niekto sa nechal trpezlivo inštruovať, hoci mu to v bežnom živote nejde. V závere pobytu uvažovali nad tým, čo môžu oni sami urobiť pre zlepšenie vzťahov doma či v škole.

Popravde, miestami na nás doliehala ťažoba nepochopenia detí a ich prežívania – zo strany pedagógov, spolužiakov a niekedy i rodičov. Ale nedali sme sa zlomiť. Spoločne sme nachádzali možnosti riešení ich situácie. Stihli sme toho skutočne veľa, a veľa aj nestihli. Takže pokračovanie niekedy nabudúce.