Najskôr ceruzkou, potom atramentovým perom. Naša prváčka trénovala kruhy, čiarky, lastovičky… A v októbri to prišlo. Napísala „mama“. Pozerala som s mokrými očami, ako si spokojne píše všetky tie oblúčiky, potom ma vystískala, a pokračovala – ďalší riadok „mama“. Zrazu prišla otázka: Keď je „Ema“ s veľkým písmenom, nemám tak písať aj „Mama“? Pre ňu je mama vlastné meno, pre konkrétneho človeka. To slovo má pre ňu zmysel.
Myslela som na iné deti, pre ktoré je mama len slovo. Čoskoro sa naučia písať aj teta alebo ujo. Ale to sú pre ne len oslovenia pre 10 osôb, ktoré sa striedajú v službe v detskom domove.
Našťastie, v náhradných rodinách je to inak. Občas tieto deti (najmä ak prišli do rodiny staršie) svojich pestúnov neoslovujú mama a otec, ale teta a ujo. Sú však pri nich stále tí istí – jedna teta, jeden ujo. A možno – rovnako ako moja dcéra – zaváhajú, či nenapísať Teta a Ujo. To je viac ako jednotka z domácej úlohy.
Príchod mojich prijatých detí bol/je veľká vec. Ale každodenný život sa nám skladá z maličkostí. Tých momentov, kedy som vďačná, že moje deti majú rodinu, je neúrekom.
A teraz už ideme trénovať S. Ešte pár týždňov, a napíše aj Starká a Starký.
Eva Stanková, pestúnska mama
Newsletter
Pozývame vás do sveta našich príbehov. Prihláste sa na odber mimoriadnych správ z Návratu.
