S Maťkom v člne

„Pôjdeme sa všetci počlnkovať“, povedali mi pri jednej z prvých návštev v domácnosti profesionálni rodičia, ktorí si neskôr všetky tri deti zobrali do pestúnstva.

Po chvíli som sa skutočne ocitla v člne na veľkej priehrade. Maťko vesloval a ja som sa vďaka nemu „viezla“ a oddychovala. Jeho ruky boli silné a isté, neveslovali prvýkrát.

Keď sa z pestúnskej rodiny po 18tke presťahoval k svojej maminke a viac a viac objavil fotografovanie, hovoril si „fotograf na kolesách“ a fotil svet okolo seba sediac na vozíku alebo zo zeme, keď z neho pokojne zišiel, aby urobil „správny záber.“

Pestúni ho v bezbariérovej domácnosti učili  „chodiť“ po rukách a učili ho obrovskému množstvu sebaobslužných činností, aby raz mohol samostatne žiť.  Učili ho tiež ako „fungovať“ v svete plnom bariér, kde byť na vozíku znamená, neochutnať zo života to, čo iní. Dbali tiež na jeho vzťahy a cielene podporovali jeho stretnutia s mamou, ktorá mu chýbala a ktorej chýbal.

Pamätám si ako sme kvôli Maťkovi a ostatným deťom v tejto náhradnej rodine zapojili našich dobrovoľníkov do dobudovania exteriéru domu, v ktorom sa na vozíčkoch mohli chalani z tejto rodiny pohybovať a napríklad aj polievať záhradu alebo sedieť pod hruškou na jej konci.

Pamätám si ako som tŕpla, keď sa Maťko rozhodol odísť z pestúnskej rodiny a žiť k tej svojej.  Bála som  sa o neho a „preháňala“  to s ponukami pomoci.  Maťko to znášal skvelo a s úctou ku mne mi raz povedal: „Ja by som teraz potreboval kamarátov, nie odborníkov“.

Som rada, že som ho spoznala ako človeka, ktorý sa nezastavil v plnení svojich snov.  Mnohých ľudí inšpiroval: niektorých až tak, že ho vyniesli na svojich chrbtoch tam hore do vysokých hôr :). Ďakujem všetkým, ktorí to pre neho urobili a všetkým, ktorí naplnili jeho ďalšie sny.

Maťko sa vedel nádherne smiať a jeho oči mali  hĺbku najhlbších studní života. Mal príjemný zmysel pre humor. Keď si „prejdem“ stretnutia s ním, uvedomujem si, že ma „formoval“, že „formoval“ služby Návratu a svojim prístupom k životu ma učil nevzdávať sa a nezastavovať sa, keď vidím prekážky.  Vďaka jeho prítomnosti na našich „akciách“ som sa naučila ako vytvárať priestor „nechodiacim“, mlčiacim“, „nevidiacim“…

Vďaka pestúnom, ktorí si „trúfli“ na Maťka, si Maťko trúfol na život a na svoj veľký životný krok napriek tomu, že svoj život žil na vozíku.

Maťko nás ku koncu júla opustil. 

Čo keď nás tu všetkých nechal, aby sme prestali fňukať a žili svoj život lepšie a poctivejšie ako doteraz?  

V každom prípade, Maťko, Ty silák, počuj, kdekoľvek si, parádne si to odvesloval!

Matejove fotografie si môžete pozrieť na jeho stránke.

Danka Koníček Žilinčíková, centrum Návrat v Banskej Bystrici