Pečenie makovníkov pre premýšľavých

Mám angínu. V psychosomatike to môže niekedy znamenať, že som niečo nevypovedala, čo je dôležité vypovedať. 18-ročný syn sa ma pýta, čo robím. Vravím, píšem blog. Dúfam, že o tom, aké máš šikovné deti. Jasné, o čom inom treba písať v ťaživej prítomnosti, jedine o nádeji do budúcnosti. Bola som hosť jedného neformálneho kolokvia študentov Kolégia Antona Neuwirtha, ktoré navštevuje aj moja dcéra. Dostala som naň krásnu spätnú väzbu a ja som im nedala žiadnu a veru by si ju zaslúžili. Možno toto je to nevypovedané. Bol to totiž zážitok stretnúť ich. Ďakujem za túto príležitosť!

Študenti pozvali moju mamu, aby ich naučila piecť kysnuté makovníky, ktoré im tam 2 roky posiela. Niekto dostal nápad, že kým cesto kysne, mohla by som im porozprávať niečo o náhradnom rodičovstve. Pôvodne som tam išla ako asistentka mojej mamy. Dones, odnes, podaj. Toto som tam mala ísť robiť na jej workshope. Spočiatku som to robila, ale ocitla som sa aj v role prednášajúcej, diskutujúcej. Cesto kysne pol hodinu.

Čo povedať za pol hodinu? Vymyslela som si to tak, že najskôr študentov vyzvem, aby k téme položili zo 3 otázky, potom poviem len skutočnosti k náhradnému rodičovstvu, ktoré zvyčajne ľudí najviac prekvapujú, zodpoviem tie 3 otázky a na polhodinu to bude akurát. Žiaden powerpoint či flipchart na pol hodinu netreba. Stačí mi malý post-it papierik a pero na tie 3 otázky. Namiesto 3 otázok však študenti na úvod kládli ďalšiu a ďalšiu, pri otázke č. 13 som ich zastavila, že to aj tak za pol hodinu nestihneme a nemám už kam ďalšie otázky písať. Post-it bol preplnený, už nečitateľný. Atmosféra uvoľnená, až dôverná. Naše vzájomné naladenie a prepojenie sa voľajako udialo. Ani netuším ako. Moja dcéra ma kontrolovala, zastavovala, ak sa jej zdalo, že som nejaký pojem dostatočne nevysvetlila. Och, ďalšia asistentka v rodine! A aká užitočná!

V hlave mi išiel scenár, čo sa stane o pol hodinu. Začnem rozprávať, odpovedať aspoň na prvé otázky a potom vtrhne do knižnice, kde sa kolokvium konalo, moja mama a začne sa rozčuľovať, že cesto už nakyslo. Bola som zvedavá, čo sa stane potom. Veru tak i bolo, ale nechala nám 45 minút. Super! Aspoň niečo sme stihli. Časť študentov odišla piecť a časť ostala a ďalej sa pýtali, diskutovali.

Nečakala som, že téma náhradného rodičovstva bude pre takých mladých ľudí tou pravou. Žasla som. Niektoré otázky neboli jednoduché, musela som sa tuho zamyslieť. Prekvapila ma šírka i hĺbka toho, čo ich zaujímalo.  

Čo prežíva dieťa v detskom domove?

Prečo tieto deti nie sú v ďalšom živote úspešné?

Prečo príprava pre budúcich náhradných rodičov trvá len 26 hodín?

Aký má byť ideálny náhradný rodič?

Pri akom najväčšom počte vlastných detí by som ešte odporúčala zobrať si cudzie dieťa do pestúnstva?

Ak má dieťa nejaké postihnutie, tiež sa ponúka na adopciu, či do pestúnskej starostlivosti alebo je odkázané na ústavnú starostlivosť?

Má dieťa možnosť sa vyjadriť, čo si o presune do novej rodiny myslí?

Ako sa vyvíja vzťah cudzie dieťa a profesionálny rodič?

Dominiky v pôrodniciach a projekt Buddy – naozaj tým deťom pomáhajú? A čo je na tom to pomáhajúce? Čo budú posudzovať, aby som sa mohol/a stať Buddy? A prečo tie Dominiky nie sú na každom novorodeneckom oddelení?

Čo je prínosom a čo rizikom, ak by si dieťa adoptoval homosexuálny pár? Je nejaký typický príklad toho, kde by sa všetci/väčšina spoločnosti zhodla, že pre to dieťa je lepšie žiť s homosexuálnymi rodičmi?

Čo sú najčastejšie témy, ktoré rieši psychológ v Návrate?

Čo o tom hovorí výskum?

Ako sa dá vyfinancovať odborné občianske združenie?

Bol to večerný workshop, pečenie začalo tuším okolo 21:00. O 23:15 jeden študent povedal, máme aj ďalšie otázky, ale asi by sme mali skončiť v túto nočnú hodinu. Veru, bola som už unavená po celom dni, ale bavilo by ma s nimi diskutovať aj dlhšie. Toto bolo najinšpiratívnejšie auditórium, aké som vo svojej praxi zažila, a to o náhradnom rodičovstve niekomu niečo rozprávam už 16 rokov. Vedela som, že študenti na druhý deň odovzdávajú veľkú esej, tak sa tiež potrebovali odobrať buď spať, buď písať esej a posilňovať sa pri písaním upečenými makovníkmi a kakaovníkmi. Niektorí nesení na tejto voňavej energii písali svoje eseje aj do tretej nad ránom.

Spätná väzba od študentov mi prišla zo študijného oddelenie písomne, bola pre študentov nepovinná a predsa ju väčšina napísala. Niekoľkokrát v nej zaznelo, že po tomto mini kolokviu si účastníci oveľa viac začali vážiť svoju rodinu. To sa mi ako matke čítalo veľmi dobre aj za mamy a otcov ostatných študentov.

Pomáha naozaj to, čo robím? Viem, prečo to robím práve tak, ako to robím? Robím to dostatočne? Skúste zodpovedať tieto otázky pred niekým, koho učia premýšľať a kto má ďalšie a ďalšie otázky.

Zdá sa, že elitné vzdelávacie inštitúcie musia existovať. Mne by sa skôr pozdávalo, aby k rovnakému kvalitnému vzdelaniu mali prístup všetci. Samostatné a kritické myslenie by sa malo vyučovať povinne od prvého ročníka ZŠ na každej obyčajnej škole na celej zemeguli, nielen na alternatívnych školách. Naša spoločnosť by sa tým veľmi rozvinula.

Viem, že keď sa títo študenti po ukončení svojho vzdelania rozbehnú do pracovného života a budú podnikatelia, budú vedieť, že treba byť filantrop. Ak pôjdu pracovať kamkoľvek, budú uvažovať, prečo tú prácu robia, či to niekomu pomáha, či to robia najsprávnejšie, ako sa dá, či sa dá urobiť niečo lepšie, niečo viac, budú citliví na potreby druhých okolo seba. Budú posudzovať, ako sa všetci zainteresovaní pri tom cítia, ako to na iných pôsobí, čo si o tom myslia. Budú brať ohľad na znevýhodnených. Budú nad vecami premýšľať, či sú alebo nie sú morálne.

Ak sa stanú rodičmi, budú podobní – budú skúmať, ako byť čo najlepším rodičom, čo pomáha ich vzťahu s dieťaťom, čo treba robiť inak, ako to robili moji rodičia, čo práveže rovnako a prečo. Budú overovať svoje hranice. Budú vedieť, že dôležité veci potrebujú čas. Budú vedieť, že keď si neviem poradiť sám, budem hľadať odbornú pomoc. Budú vedieť, že ak budú mať rodičovskú kapacitu, sú tu plné detské domovy detí čakajúcich na pestúnskych rodičov. Budú vedieť, že byť pestúnom alebo adoptívnym rodičom je náročné, že je to dobrodružstvo a už teraz vedia prečo. Deti nebudú deliť na rómske a nerómske, budú to pre nich len deti. Verím, že títo konkrétni študenti zlepšia svet. Nech už budú na akomkoľvek mieste, budú žiť vedomejší život a ešte si k tomu budú vedieť ku kávičke upiecť aj tradičný makovník. Verím vám, vzácni ľudkovia, milá KAN partička 2021/22! 

Denisa Ničíková,
psychologička Centra Návrat v Žiline