O treťom prasiatku alebo o tom, že o budúcnosti môže rozhodnúť kvalita stavby

Keď počúvam niekedy rodičov ako hovoria o pripútaní, pripomína mi to, prepáčte za prirovnanie, príbeh o troch prasiatkach. 

Chceli sa osamostatniť a každé si zvolilo ako stavebný materiál svojho domu rôznorodý materiál v presvedčení, že to stačí na bývanie. Tretie prasiatko myslelo nielen na radosti, ale aj na nebezpečenstvá života v „divočine“ a dom, ktorý postavilo, ako jediný vydržal (nápor nebezpečenstva z každej strany) a bol nepochybne dobrým základom pre budúcnosť.

Pred takmer 8 rokmi sme  na Slovensku začali propagovať a realizovať odborný program výrazne zbližujúci (adoptívnu, či pestúnsku) rodinu. Jeho názov je Program pripútania a je to program skladajúci sa z dvanástich, prípadne viacerých stretnutí rodiny spolu s terapeutom. Nie každá rodina sa na to dala, nie každá rodina to vydržala do konca. Iste. V tomto programe nejde o rady, či rýchle recepty na to ako sa milovať. O čo teda ide? Čo znamená absolvovať Program pripútania?

Všimnite si už len ten názov: Program pripútania. Niekedy počúvame od rodičov: „Však my sme pripútaní až až. Nám také netreba.“ Pri ďalšom rozhovore s rodičmi počúvame: „O niektorých veciach z minulosti nemôžeme s ním hovoriť. Veď prežil hrozné veci, nech zabudne.“

Ako to je teda s tým pripútaním? Ako mu rozumieme? Čo znamená byť pripútaní až až? Je to aj pre dieťa až až alebo pre rodičov?  Kto to ako posudzuje?

V ďalšom rozhovore s rodičmi zisťujeme, že ich adoptívny syn Janko nezabudol na hrozné veci, ktoré prežil. Že doteraz spáva s rozsvietenou lampou, že doteraz máva nočné mory, že doteraz má ťažkosti s príjmom potravy, že roky rokúce neznesie pohladenie a často je prchký….a na Vianoce nevie sedieť s ostatnými pri stole… 

„Niekedy mi je zle ako sa snažia, aby som sa cítil akože som ich. Darmo ma dali do izby s ich synom. Nie som ich a neznášam, keď hocikde povedia: On je už ako náš. Hovoria mi, že im klamem a oni robia čo? A tie ich Vianoce? Mali by ste vidieť ako sa tvária, že som tam bol vždy. Bol som predsa 5 rokov v decáku a môj foter ma mlátil ako hada, “  hovorí desaťročný Janko.

Program pripútania ponúka členom adoptívnej či pestúnskej rodiny bezpečný priestor, aby mohli spolu hovoriť efektívne. Napríklad aj tým, že v terajších vzťahoch, v terajšej rodine dokážeme spolu hovoriť aj o ťažkých témach. Program pripútania môže byť oporou.

Deväťročný Patrik o svojom vzťahu k adoptívnej mame hovorí: „Nemôžem mamine povedať, že niečo nechcem, hnevala by sa. A ja sa vtedy bojím, že ma nechá ako tá žena, čo ma porodila. Aj ona sa asi na mňa hnevala, že som plakal.“ Adoptívna mama má pocit, že je všetko ako má byť a o vzťahu s Patrikom hovorí: „My máme dobrý vzťah. Veď sme už toľko rokov spolu. Ľúbim ho ako svojho, dávam mu všetko.“

Program pripútania je séria pravidelných stretnutí a rozhovorov členov rodiny k témam, ktoré sú (alebo by mali byť) typické pre každú náhradnú rodinu. V rámci jednotlivých stretnutí sa rozprávame o tom ako vaša rodina funguje, aké sú v nej pravidlá – ak si dieťa pamätá iné prostredie, v ktorom bolo, rozprávame aj o týchto pravidlách. Na stretnutiach (ktoré môžu byť v našich priestoroch, prípadne u vás doma) sa venujeme aj minulosti, čo o nej dieťa vie a ako s ním rodič môže hovoriť, aby jej dieťa viac rozumelo. Stretnutia neobchádzajú ani takú dôležitú tému akou sú rôzne osobné tajomstvá či túžby. Poviete si: však toto si môžeme povedať aj sami, načo absolvovať nejaký program? Môžete si to povedať aj sami. A určite aj hovoríte. Otázkou je, čo hovoríme slovami a neverbalitou a čo tí druhí vlastne počujú?

Čo počujú tí, ktorí boli inými kedysi dávno opustení, nenávidení, odmietaní….? Čo hovoríme my, ktorí sme možno v minulosti alebo aj teraz boli vždy iba milovaní? Vždy akceptovaní? Nikdy nezraňovaní?….

Program pripútania je vedený terapeutom, ktorý podporuje vnímavú, ale pravdivú komunikáciu medzi rodičom a dieťaťom. Vaše rozhovory sa teda odohrávajú s „treťou“ osobou, ktorá vás sprevádza cestou vzájomného zblíženia. Nosnou časťou každého vzťahu je efektívna komunikácia, ale aj komunikácia o témach, ktoré pre nás nie sú emočne ľahké. Program pripútania je príležitosťou zažiť sa bližšie.

Dvanásťročná adoptovaná Ivanka po 8.stretnutí v rámci Programu pripútania hovorí: „Odkedy sem s mamou chodím, viac ma chápe. Keď sme doma, venuje sa veľa môjmu bratovi, viete on má také problémy a mama sa s ním musí veľa učiť. Ale sem chodíme len my dve a to sa mi páči. Konečne viem, že ma naozaj ľúbi.“

Program pripútania určite nie je univerzálny nástroj, ani zázračná palička, ktorá vyrieši všetky problémy v rodine. Program pripútania ani takéto ambície nemá. Môže rodinám však pomôcť byť si bližší práve teraz a neskôr ťažiť z tejto blízkosti. Takže na záver hádam len toľko, prepáčte, opäť použijem prirovnanie: Len jedno prasiatko z troch dokázalo postaviť domček z materiálu, ktorý vydržal dlho. Myslime nato, že stavebný materiál naozaj rozhoduje.

Program pripútania odporúčame pre rodiny s deťmi vo veku nad 7 rokov. Alternatívou pre rodiny s menšími deťmi môže byť napríklad veľmi príjemná a pohodová Terapia dotykom (hovoríme jej zjednodušene „Dotykovky“) alebo aj ďalší hravý kúsok z našich služieb: „Filiálka“, je to vlastne Program rozvoja rodičovských zručností s prvkami hrovej/filiálnej terapie.

Dana Žilinčíková,
sociálna poradkyňa

Program pripútania môžeme realizovať aj vďaka štedrosti darcov, ktorí  prostredníctvom darcovského portálu Dobrá krajina finančne podporujú náš projekt 4500 opustených detí chce vyrastať v rodine. Ďakujeme!