Kolega má teraz „šnúru“ asistovaných kontaktov. Teda cielenej podpory kontaktov detí s ich rodičmi – aby bolo úplne jasno – s rodičmi, s ktorými nežijú. O niektorých asistovaných kontaktoch rozhodnú súdy alebo nás o ne požiadajú iní profesionáli pracujúci s rodinou. Niektoré naše asistované kontakty vzniknú z prosby rodičov.
Ale pri tomto sme obzvlášť poctení dôverou – našu službu asistovaného kontaktu sme poskytli na základe prosby dieťaťa.
17-ročná Simona sa s naším kolegom pripravovala na stretnutie s otcom. Bolo to pár mesiacov po jeho protialkoholickej liečbe.
Nevideli sa už dávno. Jej rodičia sa rozišli po dlhoročnom kolotoči hádok a vzájomnej cudzoty. Otec sa po rozvode, vlastne aj pred ním, správal „divne a hrubo“. Simona sa za neho hanbila, aj za svoju zvyšnú rodinu, v ktorej sa prestávala cítiť dobre. Mama si niekoho našla, brat chcel byť s otcom a Simona začala mať pocit, že ju nikto nevidí.
Odišla bývať radšej k babke. Potom nastúpila na strednú školu, potom prišiel covid a nekončené karantény, potom otec zmizol… Neskôr sa dozvedela, že išiel na liečbu.
Mala obrovský strach, aké bude ich stretnutie. Chcela ho a zároveň nechcela. Príliš im ublížil. Príliš bola krehká.
Vďaka kolegovi si trúfla do toho ísť – hlavne tam nebyť sama!
Mama ju nechápala, i chápala, ale nedokázala jej v tom pomôcť. Na bývalého partnera mala hnev a horkosť.
Kolega mal jasno, urobí, čo treba. Veľmi dobre vedel, že aj otec sa stretnutia s dcérou bál. Bál sa, či ho bude ešte potom všetkom ona chcieť. Vedel, že im ublížil, že ublížil jej mame, aj jej bratovi a že to nevezme späť.
Kolega ho sprevádzal rozhodnutím ísť na liečbu, vydržať, absolvovať ju a po návrate vydržať ďalej. Vydržať, aj keď deti o neho v istej etape vôbec nestáli.
Na spoločnom stretnutí otca s dcérou im kolega zadal úlohu nakresliť spoločné zážitky z minulosti, ktoré sa im páčili.
Ona nakreslila večerné opekanie a otcove príbehy z vojenčiny, on nakreslil spoločný čas na chate. Keď to nahlas čítali, usmiali sa na seba a obaja si podobným spôsobom nadvihli šiltovky, v ktorých prišli. Až vtedy im došlo, že sú podobne oblečení.
Ešte spoločné selfie a rozlúčka. Opatrné objatie.
Ani jeden sa ešte nerozhodol pre stavbu mostu medzi nimi – obaja vedia, že to by bolo teraz príliš. Ale chcú sa znovu stretnúť. Zhodli sa, že vďaka kolegovi majú viac sily a viac im to spolu ide.
Kolega mi hneď po stretnutí poslal fotky a pár slov, aký je na nich hrdý, že prekonali svoje strachy.
Bolo mi v duši tak pokojne. Ako vždy, keď precítim, že stáť pri rodinách má zmysel.
A bola som hrdá na kolegu, ktorý dal Simone silu vytvoriť priestor pre reparát svojho rodiča.
A dal silu aj otcovi sa o ten reparát pokúšať.
Danka Koníček-Žilinčíková,
Centrum Návrat v Banskej Bystrici
Newsletter
Pozývame vás do sveta našich príbehov. Prihláste sa na odber mimoriadnych správ z Návratu.
