Len aby sme mali strechu nad hlavou

Minulý rok s nami len v bratislavskom kraji riešilo bytové problémy približne 7 rodín z celkového počtu 15 rodín, ktoré sme mali v starostlivosti v spolupráci so sociálnou kuratelou. Detstvo detí je ohrozené a otázka je: s čím vlastne rodinám vieme pomôcť?

Kvôli špecifickému charakteru bytovej otázky je dôležité vedieť, že naše služby týmto rodinám ponúkajú (aj) štátne úrady sociálnych vecí, práce a rodiny. Pritom dostatočne široká ponuka sociálneho a krízového bývania zo strany samospráv, eventuálne podporená štátnou bytovou politikou, je v nedohľadne.

Možností, s ktorými môžeme v rámci poradenstva s rodičmi pracovať je málo:

• Kúpa vlastného bytu/domu – nereálne, rodiny nemajú dostatočný príjem na hypotéku.
• Prenájom za trhové ceny – spravidla ekonomicky neúnosné ako dlhodobé riešenie.
• Sociálny byt, poskytnutý obecným úradom v mieste trvalého bydliska rodiny, je nedostupné riešenie (sociálne byty spravidla nie sú vôbec, alebo sú obsadené).
• Bývanie u niekoho z rodiny – vysoký počet ľudí v malom byte často plodí konflikty, preto je táto možnosť uzavretá len ako dočasná nutnosť.
• Krízové centrum, zariadenie núdzového bývania, azylový dom, a pod. – napokon ďalšie dočasné riešenie, ale v umelých podmienkach zariadenia.

Aby sme si mohli urobiť predstavu, uvediem príbeh rodiny, ktorej sme začali počas uplynulého roka poskytovať službu terénnej sociálnej práce, sprevádzania a sociálneho poradenstva.

Otec matku a šesť detí opustil. Keďže otec neposiela výživné, rodina je na tom finančne zle. U matkinej rodiny už  pre stiesnené bytové podmienky bývať nemohli. Zistili sme, že v dohľade dvoch rokov bude možno k dispozícii sociálne bývanie v mieste jej trvalého bydliska. Dovtedy bude matka s deťmi nútená viac krát zmeniť zariadenia núdzového bývania.

Najprv sa rodina  ubytovala v krízovom centre, kde sa matka trochu  upokojila. Okrem bývania dostala aj ľudskú podporu a psychologické poradenstvo, ktoré jej pomohlo lepšie zvládať záťažovú situáciu. Dennodenne ju pracovníci krízového centra  trpezlivo viedli k rozvoju rodičovských zručností a preberania zodpovednosti.

To, čo jej nemôžeme dať ani my ani krízové centrum,  je stabilné bývanie, ktoré by bolo vhodné pre výchovu a starostlivosť o šesť detí.

Po pol roku, čo je čas, ktorý mohlo krízové centrum poskytovať matke bývanie, odišla do zariadenia núdzového bývania. Bytové podmienky tu boli horšie a  matka nedostávala potrebnú podporu od pracovníkov zariadenia. Starostlivosť o deti, ktorých vekové rozpätie je  od 5 mesiacov do 7 rokov, a žiadna perspektíva do budúcnosti, matku vyčerpávali. Postupne strácala schopnosť zvládať svoju situáciu. Po nejakom čase sa ona aj deti opäť ocitli v ohrození straty strechy nad hlavou. (V priebehu 10 mesiacov, to je už tretí raz.)

Tento raz dala kurátorka návrh na odňatie detí a tie boli umiestnené v detskom domove. Vďaka relatívne nedávnym posunom v našej legislatíve, môže toho času matka bývať spolu s deťmi v detskom domove. (Zákon umožňuje túto možnosť matkám do 1 roku veku dieťaťa.) Pokiaľ matka čoskoro nenájde pre svoju rodinu bývanie, budú deti žiť od septembra 2011 bez nej.

Máme skúsenosť s tým, že v podobnej situácii sa ocitajú mnohé rodiny s nízkymi príjmami. Sú odkázané na opakované zmeny zariadení krízového bývania (kde voľné miesto pre rodinu s viacerými deťmi je skôr výnimkou).

Neistota strechy nad hlavou, s ktorou sa rodičia musia naučiť žiť, im prináša dlhodobý stres, ktorý cítia aj ich deti. A zakaždým vzniká tá istá požiadavka: znova a znova si zvykať na nové prostredie (deti menia školy), nové pravidlá (zariadenia dočasného bývania), nových ľudí okolo.

Pri častom a náhlom sťahovaní sa postupne oslabia alebo úplne odídu vzťahy s priateľmi a známymi, často sa pre veľkú vzdialenosť obmedzí kontakt so starými rodičmi a ďalšími príbuznými. Rodičia sa stávajú aj ekonomicky zraniteľnejšími. Ak mali zamestnanie, či možnosť pravidelných brigád, tak o ne spravidla prídu. Vybavovanie dávok v hmotnej núdzi je pre vzdialenosť od miesta príslušného úradu komplikovanejšie, a bludný kruh sa uzatvára.

V ostatných krajoch Slovenska nie je situácia iná. Vo väčšine prípadov nesú rodičia bremeno ohrozenia rodiny stratou strechy nad hlavou dlhodobo SAMI. Navyše s mizivou perspektívou zlepšenia.

Ako je to vlastne na Slovensku s bytovou politikou zameranou na rodiny a deti ohrozené chudobou?

Lenka Dvornáková,

koordinátorka služieb pre rodiny v ohrození