Keď vidíme veľa násilia v spoločnosti, naplňme láskavosťou a blízkosťou vzťahy okolo seba

Negatívnym správam sa dnes už žiaľ nevyhneme. Dozvedáme sa o nich ráno i večer z rádia, z titulkov v novinách, príspevkov na sociálnych sieťach i blízkeho okolia.

Niektorí z nás si ich prečítajú, povedia si o nich s manželmi a manželkami, či kolegami, povzdychnú si nad náročnosťou týchto dní a idú ďalej. Iní si idú zahrať futbal či zaboxovať, aby tú energiu hnevu vybili. Mnohí z nás s týmito myšlienkami a emóciami vnútorne zápasia až natoľko, že vyhľadajú podporu v okolí či odbornú pomoc. Ak si uvedomíme, že negatívne udalosti, ktoré nás tak rozrušujú, si spôsobujeme ako spoločenstvo, ľudia navzájom, je pochopiteľné, že je to pre nás ako ľudské bytosti náročné a snažíme sa s tým vyrovnať.

Premýšľame nad tým, čo sa zasa kde stalo, keď sa ráno zhovárame v aute, alebo si pustíme nahlas správy? A potom nás zarazí, keď nám dieťa povie, že vyrobí bombu a hodí ju na tých zlých, alebo keď kreslí škôlku s deťmi, na ktoré padajú bomby.. Možno aj spozornieme a vysvetľujeme, že nie je správne zbraňami riešiť problémy, alebo že vojny sú zlé. 

Vieme si však predstaviť, čo sa deje v mysli dieťaťa, povedzme 10 ročného školáka, alebo mladej tínedžerky, keď denne musí čeliť takýmto správam? 

Čo to urobí s našimi deťmi? Ako s tými informáciami naložia ony?

Deti a mladí ľudia nie sú zmenšení dospelí, nemajú ešte vyvinuté také spôsoby zvládania situácií ako dospelí a nemajú ani skúsenosti, ktoré by vedeli využiť v novej náročnej situácii. Ich vnímavosť a citlivosť je vysoká, vidia a cítia hlavne to, ak sú „ich“ dospeláci v nepohode, rozrušení a v obavách. Pozorujú svojich rodičov a ďalších dospelých v okolí, ako riešia a zvládajú stresujúce situácie, ako sa s nimi vyrovnávajú. Špeciálne pri strachu a obavách, ale aj pri hneve a agresivite platí, že emócie sa prenášajú a šíria. Je vedecky dokázané, že napríklad aj v situáciách ohrozenia zdravia a života vedia deti zostať pokojné, pokiaľ vidia, že sú pokojné ich matky (a predpokladajme, že to platí aj o otcoch). 

Čo teda v pohnutej dobe môžeme urobiť pre seba a hlavne pre naše vyvíjajúce sa deti a mladých ľudí?

V prvom rade, zostaňme pokojní tak veľmi ako sa len dá a pomôžme si k tomu tak, ako najlepšie vieme. Ak nevieme, opýtajme sa odborníkov a odborníčok, ako na to. 

Objavme, kde máme svoje „nabíjačky batérií“, svoje zdroje, ktoré nám pomáhajú zostať pokojnými a vyrovnanými, aj keď sa okolo dejú turbulentné veci. Zostaňme vnútorne pevní pre svoje deti, či starnúcich a chorľavých rodičov. Robme veci, ktoré nás tešia – či je to umenie, cvičenie, cestovanie, pobyt v prírode. A čo je extrémne dôležité, nezostávajme na to sami, spájajme sa v rodine, komunite. Zostaňme dobre prepojení s inými dospelými, pomôže nám to byť oporou deťom. Nezabúdajme, že sme sociálne bytosti a vzťahy sú naše životné prostredie. 

Preto čo sa vo vzťahoch pokazilo, musí sa vo vzťahoch aj napraviť. Teda ak vidíme veľa ubližovania a násilia v spoločenských vzťahoch, naplňme láskavosťou, porozumením a blízkosťou vzťahy okolo seba. 

Deti sa rady pridajú. Dokonca aj tínedžeri a adolescenti, ktorých prirodzeným prostredím sú vzťahy s rovesníkmi, môžu veľa načerpať od iných dospelákov vo svojom okolí, a to aj v čase, keď sa potrebujú vyhraniť voči dospelým, hlavne rodičom. 

• Spýtajme sa spolužiaka nášho dieťaťa, ako sa má, oslovme sa navzájom kým čakáme po tréningu na deti, povedzme si navzájom, ako to zvládame my dospelí, ako sa majú naše deti. 
• Nezabúdajme na silu dotyku a objatia, preto objímajme svoje deti, potľapkajme oceňujúco svojho dospievajúceho syna či dcéru, pobozkajme manžela. Podajme si ruky, keď sa stretneme či lúčime, s deťmi si vytvorme svoj špeciálny pozdrav. 
• Hrajme sa, na lúke aj v byte, zasmejme sa spolu na dobrom filme či vtipe. 

A nebojme sa spolu si aj poplakať, keď je niečo smutné či silné. Nie je to hanba ani choroba, keď si uvedomujeme pocity a vieme ich aj prejaviť. Nebuďme zaseknutí či zamrznutí v hneve či ľahostajnosti, nepodporujme špekulácie a nekonečné debaty o vinníkoch toho, čo sa deje. Nebuďme rezignovaní či večne nahnevaní, skúsme sa stať pre iných, aj pre seba a svojich najbližších, nositeľmi nádeje. 

Nemusíme byť preto snílkovia ani prehnaní optimisti, či naivní ľudia, stačí si udržať a pestovať dobré vzťahy. Najskôr v tej svojej malej bubline, v rodine a s deťmi, starými rodičmi, kamarátmi. Vykročme ale aj ďalej, k prepájaniu sa so susedmi, ľuďmi v obci, v škole kam chodia naše deti. Nachádzajme spoločné v odlišnom. Buďme ľuďmi nádeje.

Soňa Očkášová, autorka je psychologička a pracuje v Návrat, o.z.