Alica chcela byť ako iné deti. Ale zdalo sa jej, že to nejde. Často si zapchávala uši, keď sa jej niekto pýtal prečo je taká tmavá. Najradšej si dávala ofinu až do čela, aby na ňu nikto nevidel. Mama ju nútila dávať si sponku, vždy sa preto hádali. Rodičia jej povedali, že je adoptovaná ešte keď chodila do škôlky. Vôbec nerozumela, čo to znamená a už nikdy o tom nehovorili.
Do školy chodila s Rasťom. Keď mu nechcela požičať pero, povedal ostatným, že bola v detskom domove. Alebo mu nechcela požičať pero, pretože to povedal ostatným? Sama sa nepamätala, všetko sa jej odvtedy akosi plietlo. Učiteľka aj mama jej hovorili, že si často zabúda úlohy, ale ona si ani nepamätala, že ich dostala. Na Rasťa sa už nechcela ani pozrieť, ale učiteľka ich dala spolu sedieť a ona musela byť úplne blízko pri ňom. Myslela si, že sa jej stále vysmieva a asi si o nej myslí, že je hlúpa. A asi si to myslia aj ostatní spolužiaci, s ktorými sa Rasťo kamaráti. Alica sa už v triede necítila dobre. Vymyslela si, že ju bolieva brucho a mama ju nechávala doma. To sa jej páčilo, tak ju brucho bolievalo častejšie.
Mama sa jej neustále vypytovala, či ju niečo netrápi, ale Alica nevedela, čo jej má povedať. Mama ju nútila chodiť do školy. Ale ona tam byť nechcela. Schovávala sa cez prestávky na záchode a hrala sa hru na ticho, aby ju tam nikto nenašiel alebo nerušil. Niekedy na hodine premýšľala o mieste, kde by bola len sama a všetci by jej dali pokoj. To sa učiteľke nepáčilo a hovorila, že je nesústredená, že nedáva pozor a vyrušuje. Alica nosila domov zlé známky a mama ju nútila si ich opravovať. Vtedy jej mama pomáhala. Ale niekedy na ňu nakričala, že je lenivá. A niekedy jej zakázala hrať sa s obľúbeným koníkom. Alica potom zle spala.
Alica prišla ku nám pred pár mesiacmi. Jej mamina bola zúfalá a bála sa, že prepadne v škole. Ponúkli sme jej najprv piesok – Alica sa veľmi potešila. Vďaka sandplay terapii sa z mlčiacej a vystrašenej dievčiny, stávala postupne usmievavá slečna. Mamina už po 2 stretnutiach hlásila, že jej dcéra začala dobre spávať aj jesť. To bol postupne čas prizvať do Alicinej liečby aj maminu a ocina. Celá rodina prešla u nás neskôr niekoľkotýždňovým Programom pripútania. Postupne sme podporovali rodičov, aby pomohli Alici vysporiadať sa s jej životným príbehom, s jej adopciou, i zmiešanou identitou.
Skvelé bolo, že sme sa mohli spojiť aj s učiteľkou, ktorá bola vďačná za naše konzultácie. Porozumela viac tomu, čo sa deje v Alicinej duši a bola otvorená vytvoriť pre ňu v triede viac pohody a prijatia. Alica sa ešte stále cíti v triede ako cudzinec, ale už tam dokáže prísť a minule rozprávala, že sa s ňou kamaráti Ivetka. Rodičia sa cítia istejšie, keď môžu s nami ďalej priebežne konzultovať. Netušili, že adopcia môže mať na život ich dcéry už v tomto veku taký vplyv. Sme radi, že k nám našli cestu a že sa Alici stala škola i rodina radostnejším miestom.
Dana Žilinčíková
Centrum Návrat v Banskej Bystrici
Vďaka partnerstvu Nadáciou Orange sme už 18 rokov oporou rodičom i výnimočným deťom
Newsletter
Pozývame vás do sveta našich príbehov. Prihláste sa na odber mimoriadnych správ z Návratu.
