Dozrie na to, aby Natálke bolo dobre

„Žijem s dcérou Natálkou, ktorá bude mať v apríli 15 rokov. Každý rok v škole dosahuje veľmi dobré hodnotenie – prospela s vyznamenaním. Vyššie sa už nedá.  V minulosti bola z demoralizovaného nefungujúceho manželstva mňa a mojej manželky odňatá a zverená do starostlivosti starej matky – mojej mamy. Nevadilo mi to, pretože som v tom čase s mojou mamou býval v spoločnej domácnosti a s dcérou som tak bol každý deň. Moja manželka a staršia dcéra Monika s nami v tom čase už nebývali. Moja mama však náhle v decembri 2009 zomrela a 2 roky trvalo, kým Natálku zverili späť do mojej starostlivosti. Rozhodovalo sa, či ju dostanem ja, alebo s ňou bude niečo iné. Kurátorka bola vtedy na mojej strane, som predsa jej otec! A poskytla mi podporu v podobe Návratu. 

S Natálkou patríme k sebe, sme rodina.

Vedel som, že nie som lajdák, že veľa nepijem, ako niektorí iní rodičia. Veď sú aj takí, ktorí sú alkoholici, fetujú, prostituujú… Napriek tomu hrozilo, že o Natálku prídem. Som  psychiatrický pacient. V mojej anamnéze sú psychiatrické fóbie – vyhýbam sa sociálnym kontaktom, mám depresie. Nie som práve tip-top ocko. S Natálkou sme to rozoberali. Priznala sa, že by utiekla, či už z decáku alebo od  náhradných rodičov. Vedeli sme, že sa musíme vzchopiť, musí mať samé jednotky, každý deň prísun teplého jedla, aby nebolo ani najmenšie podozrenie, že sa má zle. Museli sme sa prekonávať a tváriť sa, že sme super rodinečka a že je všetko v poriadku.  Za prvoradú povinnosť som jej dal, aby sa dobre učila. Učíme sa spolu zemepis a dejepis – tieto predmety som mal ako dieťa rád. V matematike nie som dobrý a preto chodí na doučovanie. Má výbornú spolužiačku od škôlky. Jej rodina ju berie na výlety do Tatier, tam prežíva ďalšie dobrodružstvá z vonkajšieho sveta. 

S pomocou od Návratu sme s Natálkou dokázali fungovať ako rodina.

S Centrom Návrat som sa zoznámil prostredníctvom výnimočnej sociálnej pracovníčky úradu, ktorú si aj s dcérou Natálkou nesmierne vážime.Mal som veľké problémy s platením účtov. Po mame mi zostalo veľa nedoriešených dlhov  a pri dedičskom konaní tieto kríže prešli na moje bedrá. Z môjho podpriemerného invalidného dôchodku a s mojimi psychickými problémami sa dostavili aj tie finančné. Peňazí bolo akurát na medikamenty, stravu, na Natálkine obedy v škole, cestovné do školy, kredit na telefón. … Ostatné vážne veci ako dedičské konanie, notárske poplatky, platenie za byt, vytvorenie splátkových kalendárov som už nevedel a nevládal riešiť sám. Mal som tendenciu uľahčovať si to, odkladať a presúvať na neskôr. Bez pomoci Centra Návratu, konkrétne pracovníčky Ivety a UPSVaR, by som prišiel o bývanie, o strechu nad hlavou a nebola by mi zverená dcéra Natália. Návrat mi pomáhal s úradnými záležitosťami, sprevádzal ma na úrad, na psychiatriu, na rodičovské združenie…Návrat nám pomohol, aby sme s Natálkou dokázali fungovať ako rodina, aj keď sme iba oco a dcéra.  

Ivetka bola hmatateľná, rukolapná pomoc.

Nie vždy som spolupracoval na 100 %, kvôli svojim fóbiám a chronickej depresii. Bol som nezodpovedný, vyhýbal som sa úradom, nešiel som na poštu, neplatil účty. Vedel by som pekne o tom hovoriť, že by sa to dostalo do Štrasburgu, do Bruselu. 

Až Ivetka Keblušková mi pomohla vybaviť ZŤP preukaz, ten s tým červeným pruhom. Bol som už dávno invalidizovaný a stále som ho nemal, v rámci mojej lenivosti som to neriešil. Ivetka ma učila hospodáriť s peniazmi, naučila ma ako splatiť všetky dlhy, nájomné, lieky a ešte si odložiť aj na stravu. Ivetka bola hmatateľná, rukolapná pomoc. Našu spoluprácu si neviem vynachváliť, aj keď som ju niekedy neúmyselne narúšal kvôli mojim psychickým stavom. Návrat mi najviac pomohol, keď išlo o zverenie Natálky do mojej starostlivosti. Na súde som sa cítil sebaisto, subjektívne aj objektívne. Vedel som, že sa o Natáliu aj o seba viem postarať. Ivetka išla za sudkyňou a povedala jej: „Nebojte sa, on to zvládne.“ Boli sme spolu na psychiatrii vybavovať potvrdenie o tom, že napriek mojej diagnóze som schopný byť dobrým tatom. Podarilo sa a Natálka mi za výdatnej podpory Návratu bola po dvoch rokoch pridelená. Ďalšia rana prišla nedávno v podobe zhoršenia môjho fyzického zdravia. K mojim vážnym psychickým problémom sa pridali aj tie zdravotné, slabé srdce, ktoré pracuje vraj iba na 20 %. Mal som strach, že nebudem žiť. Mal som veľký strach, čo bude s Natálkou. Až na druhom mieste som sa bál toho, že nebudem existovať, že už nebudem nič cítiť, nebudem sa točiť v tom kolotoči života ako Nirvána, bol som z toho vyľakaný… 

Keby mala aspoň o tri roky viac. Bol som veľmi rád, keď ma Ivetka prišla navštíviť na interné oddelenie, mimo kontraktu z UPSVaR. Bol som z toho úplne šťastný, to ma povzbudilo, že Ivetka je poruke, že keby sa aj mne niečo stalo, dozrie na to, aby Natálke bolo dobre, aby sa o ňu niekto postaral.“