Bezstarostné detstvo

Petra sa už ako malé dievčatko naučila, že muž je hlavou rodiny, je silný, dominantný a žena ho musí poslúchať a vo všetkom mu vyhovieť. Ak sa muž naštve, treba si dávať pozor, čo človek povie, aby ho niečím nevyprovokoval. Niekedy je najlepšie utiecť a vrátiť sa, až keď sa upokojí. Krik, hrozby, bitky, ponižovanie, prosby, úteky z domu, túlanie sa po nociach a následné udobrovanie sa – to bol rytmus ich života. Petra to nejakým spôsobom prežila a dospela. Zaľúbila sa do Martina. Bol to sympatický, pracovitý muž a ona verila, že jej začína nový život. Prišlo prvé dieťa, potom ešte ďalšie dve.

Pani Petru sme spoznali asi pred piatimi rokmi, v čase keď jej končila trojročná materská. Spolupracovať sme začali na odporúčanie pracovníka sociálnoprávnej ochrany (SPODaSK). Bolo tam totiž podozrenie na zanedbávanie detí a lekárka, vzhľadom na časté modriny detí, vyjadrila obavu, či nie sú týrané. Týranie sa nepotvrdilo, deti však boli veľmi živé a matku nerešpektovali.

Na našich stretnutiach toho matka zo začiatku veľa nepovedala a spravidla so všetkým súhlasila – chcela nám zjavne vyhovieť. Postupom času sme zachytávali signály (modriny na Petrinej tvári a krku, otázky a komentáre detí a pod.), ktoré naznačovali domáce násilie otca voči matke. Petra o tom zo začiatku nechcela veľmi hovoriť, nevidela žiadne východiská… Aj by od neho odišla, ale ani netušila, kam by s deťmi šla. V rodine oporu nemala. Po tom, ako k nám Petra nadobudla dôveru, sme ju začali sprevádzať na jej ceste rozhodovania sa niečo s touto situáciou, napriek všetkým prekážkam, urobiť. Táto cesta bola náročná a v mnohom bolestivá. Stretala sa s nedôverou, súdením a nátlakom zo strany odborníkov z rôznych profesií. Našli sa však aj ľudia, ktorí sa jej rozhodli pomôcť a podporiť ju v odchode od partnera, ktorý odmietal protialkoholickú liečbu či inú terapiu.

Dnes žije pani Petra so svojimi troma deťmi už pol roka samostatne a pred pár dňami súd rozhodol o výživnom na deti, ktoré je otec povinný platiť. Doteraz to vyzeralo tak, že Petre dával nejaké drobné kde-tu, prípadne nejaké potraviny. Na druhú stranu sa k nim často chodil stravovať a očakával tiež, že mu žena bude aj prať. Pri ich návštevách si neodpustil ponižujúce komentáre na Petrinu adresu a vyhrážky. Niekedy, keď sa naštval, si potraviny, ktoré im doniesol, vypýtal naspäť. 50 eur na dieťa nie je veľa, ale je to konečne jasne definovaná povinnosť otca voči deťom. Pre pani Petru to znamená, že sa mu už nemusí doprosovať o finančnú pomoc na základné potreby pre ich deti.

Pre Maťka, Moniku a Tomáška je svet dnes už lepším miestom, lebo ich mama svojimi rozhodnutiami a činmi vykročila zo začarovaného kruhu niekoľkogeneračného násilia…

Keďže ich otec zatiaľ ešte nie je otvorený odbornej pomoci a svoje správanie zásadným spôsobom nemení, ťažké chvíle pre deti zrejme budú z času na čas ešte prichádzať, ale už majú základnú istotu: bývajú v bezpečí sami s matkou. Pani Petra je silnejšia, deti sa o ňu môžu oprieť a má okolo seba ľudí, ktorí ju v prípade potreby podporia. Všetci traja tak konečne môžu častejšie a slobodnejšie zažívať to, čo sa skrýva za pojmom bezstarostné detstvo.

Zostávame s nádejou, že sa to bude pre tieto deti uberať už len dobrým smerom. Vieme však, že to, ako rýchlo a s akou citlivosťou sa budú veci riešiť, závisí nielen od rodičov ale aj od ľudí a odborníkov okolo tejto rodiny a ich schopnosti navzájom spolupracovať.

Lenka Dvornáková,
terénna sociálna pracovníčka, Centrum Návrat v Bratislave

Tejto rodine a mnohým ďalším rodinám v náročnej životnej situácii môžeme pomáhať aj vďaka Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce v rámci rozšírenej Európskej únie.