Beh na dlhú trať, ale s jasným cieľom

Ako vyzerá deň sociálnej pracovníčky? Žiadna nuda

,,Moja práca je s každým príbehom iná a práve to je na tejto práci najkrajšie. Keď ráno kráčam do práce, často neviem, čo všetko ma v ten deň postretne. Tak ako dnes. Môj deň začal telefonátom dievčiny z Anglicka s prosbou o radu. Naše cesty sa stretli, keď mala 14 rokov, v 19-tich odišla do Anglicka a ostala tam dodnes. Dnes už je mamou dvoch šikovných chlapcov. V jej terajšom vzťahu sa objavili nezhody a ona hľadá cestu a silu, aby bola schopná udržať si partnera a rodinu. Deň pokračoval stretnutím s manželmi, ktorí by radi prijali dieťatko do svojej starostlivosti, no nevedia prekonať niektoré z prekážok, a tak sme spolu s kolegami hľadali, ako by to išlo. Poobede som smerovala na úrad, kde vďaka nadačnému fondu získala podporu jedna z našich rodín. Pred časom im odpojili elektrinu, pani ochorela a príjem rodiny sa radikálne znížil a nepostačuje ani na to najdôležitejšie. Odišla som odtiaľ so zmluvou a finančné prostriedky, ktoré táto zmluva garantuje, pomôžu rodine znížiť zadĺženie. Neskôr som stihla napísať ešte niekoľko správ a dve vyúčtovania (áno aj táto papierová časť je nevyhnutná). Môj pracovný deň sa uzavrel stretnutím s dievčinou, ktorá je v náhradnej starostlivosti od svojich 3 rokov. Dnes má 10 a priznám sa, že každé stretnutie s ňou a jej náhradnou mamou je pre mňa školou života, vnímavosti a úprimných zdieľaní.”

Alena Molčanová, sociálna pracovníčka a poradkyňa, koordinátorka Centra Návrat v Prešove

Treba neprestajne hľadať, čo ešte môžeme urobiť

,,Je ľahké stratiť smer a nádej, dôležité pre mňa je neprestať hľadať, čo ešte môžeme urobiť, či už v riešení situácie s odborníkmi, alebo voči ľuďom v rodine, s ktorou sme v kontakte. Napríklad minule sme boli prekvapené, keď sme už ako posledný výstrel písali s klientkou pani prezidentke žiadosť o milosť a tá sa ozvala v priebehu 10 dní, že na tom začali robiť. Alebo keď sme už po stýkrát volali na úrad s malou dušičkou, či by sa predsa len nedalo vymyslieť niečo, aby tri deti neskončili v domove počas matkinho odpykávania trestu odňatia slobody a oni prisľúbili aktivity, ktoré by mohli rozhodnutie ešte zvrátiť. Alebo keď sme stretli pani, ktorá bola rozhodnutá dať dieťa po pôrode na adopciu a vďaka nájdeniu bývania a podpore zostali spolu. Alebo keď sa nám podarilo vzbudiť sebadôveru maminy natoľko, aby bola schopná zobrať si svoje dieťatko s postihom späť z domova domov… Tesne po tom ako som prišla do Návratu, kolegyňa mi povedala, že študovať môžem zákony aj knihy, ale až v kontakte s rodinami sa najlepšie naučím čo a ako a z toho budem čerpať pri ďalších a ďalších rodinách. A je to tak! Pôdorys rovnaký, no situácie vždy iné.”

Danka Lieskovská, sociálna pracovníčka z Centra Návrat v Bratislave

Niekedy je naša úloha zistiť, kde je problém a zosieťovať pomoc odborníkov

,,Chodím do rodiny, ktorá má 7 detí a žije mimo Bratislavy. Do starostlivosti sme ich dostali z úradu, lebo v tom čase boli dve najmladšie dievčatká vyňaté do ústavnej starostlivosti. Vtedy mohli mať cca 3 a 4 roky. Po spoločnom úsilí rodičov a nás sa opäť dostali do starostlivosti rodičov, samozrejme traumatizované z odlúčenia v tak mladom veku. Keď ani v domácom prostredí nenapredovali tak, ako by mali, pomohli sme im absolvovať sériu rôznych vyšetrení a zapojili sme rôznych odborníkov. Zistili sme, že sú obe takmer hluché, čo je spôsobené dedičným génom. Ani počas pobytu v detskom domove na to nikto neprišiel. Vyšetrené boli aj ostatné deti, no našťastie u nich sa podobný problém nepotvrdil. Vďaka tomu, že mala rodina podporu, chodia dnes dievčatá do špeciálnej školy a škôlky pre deti s poruchami sluchu a relatívne dobre napredujú, napriek rôznym prekážkam. Rodina by toto nevedela zabezpečiť bez našej podpory, pomoci iných odborníkov a podpory ich krstnej mamy. Dievčatá by boli celý život odkázané na starostlivosť iných. Takto máme aspoň nádej, že budú v budúcnosti schopné prežiť relatívne samostatný a zmysluplný život.”

Slávka Vojteková, terénna sociálna pracovníčka z Centra Návrat v Bratislave

Individuálna práca s deťmi a rozvoj rodičovských zručností

,,V segregovanej žilinskej komunite na ulici Bratislavská nežije len rómska menšina, ale komunita je zmiešaná. Približný počet ľudí žijúci v lokalite ulice Bratislavská je 500. V každej rodine sa vyskytujú patologické javy, ako je závislosť na pervitíne, alkohole, recidívy, nevhodné výchovné metódy, zanedbávanie. Úlohou sociálnych pracovníčok, ktoré pracujú v Komunitnom centre je zladiť jednotlivé inštitúcie, ktoré riešia problém do želaného cieľa. Ich pracovnou náplňou je sociálna práca v komunite, terénna sociálna práca, aktivizácia jednotlivcov, práca s rodinami a deťmi, zabezpečenie základných ľudských práv základných ľudských potrieb a mnoho iného. Táto pomoc je často chápaná ako beh na dlhé trate a nie je výnimka, že nepríde k želanému efektu. Podarilo sa mi prepojiť moju prácu s prácou pracovníčok s Komunitného centra, čo sa odrazilo na napredovaní detí. Keď som prvýkrát prichádzala do tejto komunity bola som zaskočená, ako môžu takto ľudia existovať. Všade bol neporiadok a ľudia tam v jednej bunke bývali aj so siedmimi deťmi. Niektoré rodiny mali byty, ale v zlom stave. Iní mali pekne udržiavané byty. Zistila som, že je tam niekoľko matiek, ktoré majú viac detí a snažia postarať o deti ako najlepšie vedia. Snažím sa im pomáhať rozvojom ich rodičovských zručností, aby sa naučili s deťmi učiť a lepšie im vedeli porozumieť. Vždy sa potešia materiálnej, aj inej pomoci, ktorú im občas poskytneme. Začala som doučovať a rozvíjať predškolákov a školákov. Pracujem s nimi individuálne, pretože vtedy vidím najväčšie pokroky. Toto doučovanie prebieha v Komunitnom centre, ale aj v rodinách. S deťmi sa učíme všetko od úplného začiatku. Začíname rozvíjaním reči, správania a návykov. Až potom sa začína učenie, ako kreslenie, tvorenie, hry a veľa iných aktivít. V lete chodievame na dopravné ihrisko a do Považskej galérie kde sa deti učia kresliť. So školákmi sa učíme písať diktáty, počítať príklady, ale sa aj smiať, porozprávať a radíme sa o všetkom, v čom deti potrebujú pomôcť. Najkrajší pocit pre mňa je, keď vidím, ako deti napredujú. Keď vidím ich radosť a nadšenie pri každej činnosti, ktorú robíme. Poznám aj také deti, ktoré majú aj osem súrodencov a preberajú rolu rodiča. Tieto deti nevedia, čo s nimi bude v budúcnosti nepoznajú iný svet iba ten ich. Preto je veľmi dôležité ukázať im aj iný svet, taký aký si nevedia ani predstaviť. Pýtam sa ich, čím by chceli byť, ako si predstavujú svoju budúcnosť. Potrebujú niekoho, kto im dodá nádej v lepšiu budúcnosť, ktorá sa môže stať skutočnosťou. Pokiaľ človek má nádej, aj jeho život má zmysel. Niekedy mi v hlave víri množstvo otázok, či sa dá dosiahnuť zmena v zmýšľaní týchto ľudí.”

Maja Sandánusová, asistentka sociálnej práce z Centra Návrat v Žiline

Rodina sa stabilizuje aj vďaka všímavosti okolia

,,Rodina sa dostala k našim službám vďaka dvom všímavým dámam, ktoré sa zachovali ako dobré susedy. Keď videli, že rodina je v ťažkostiach a oni jej už nevedia viac pomôcť, našli na internete Návrat a požiadali nás o pomoc. Prišli sme za rodinou do ich veľmi skromnej domácnosti, ktorá sa skladala z jednej väčšej a jednej malinkej miestnosti. Skôr vyzerala ako chodbička, no oni v tej izbietke mali kuchyňu. V tejto domácnosti žili okrem tejto rodiny – mamy, otca a troch detí, ešte ďalšie dve dospelé osoby. 

Rodine sme pomohli s ich problémom a uistili ich, že neprídu o deti. Napriek tomu, že sme sa s nimi snažili budovať vzťah založený na dôvere, nevedeli sme, že matka je už vo vysokom štádiu tehotenstva a zvažuje dať dieťa na adopciu. Dôvodom boli podmienky v akých žijú, tlak z obce a od občanov, ktorí rodinu odsudzovali. Matka preto porodila dieťa v tajnosti, pričom takmer umrela. Štvrté dieťa sa však napokon rozhodla si nechať. Otec detí, ktorý celý život pracuje so svojimi špecifikami a osobitosťami, nevedel čo robiť a ako rodine pomôcť. Pustili sme sa preto s ním do hutnej práce. Začali sme s riešením financií osobným bankrotom, hľadaním podnájmu, sporením a mnoho inými intervenciami, ktoré boli nutné pre posun tejto rodiny dopredu. Rodinu sa podarilo oddĺžiť a pomohli sme jej s bývaním. Celý proces trval skoro dva roky. Aktuálne sa rodina rozrástla o šiesteho člena. Matku sprevádzame v procese plánovania rodičovstva. Rodina má nové bývanie a dokonca majú usporenú väčšiu finančnú hotovosť. S rodinou je ešte stále na čom pracovať. Avšak vďaka dvom všímavým dámam, Návratu, ale najmä úsiliu rodiny vnímame obrovský posun vpred, ktorý im pomôže naštartovať lepšiu budúcnosť pre ich deti.”

Marek Berky, sociálny pracovník z Centra Návrat v Banskej Bystrici

Čo všetko zažili prvýkrát na našom pobyte rodín?

,,Vyrazili sme na sanačný pobyt s rodinami. Išli sme autobusom. Pred očami mám aj dnes obraz jednej malej chatrče s hlinenou dlážkou. Doma bol iba otec s dvojtýždňovým bábätkom a ešte dve či tri malé deti. Mamu vzali do väzenia za záškoláctvo starších detí, z ktorého sa otec pár dní predtým vrátil, z toho istého dôvodu. Otec, nižší, chudý pán s kučeravými čiernymi vlasmi, sa chvíľu zdráhal či sa k nám pridať a či naozaj na nami ponúknutý pobyt ísť, no akosi sme mu ani nedali šancu dlho rozmýšľať. Jednoducho sme ho presvedčili, že mu tam i deťom bude dobre, a tak sa zmobilizoval. Pripadalo mi to v tej chvíli celkom strelené, ale pri takýchto pobytoch som zvykla zažiť vždy tak trochu strelené veci. Ani neviem odkiaľ tato vytiahol igelitku a začal do nej pchať nejaké šatstvo. Čo chýbalo sme spolu s ním vypýtali po vedľajších chajdách. Aj keď sa to možno nezdá, bolo to kúzelné, tí ľudia spolupracovali, dali čo mali, ani neviem, čo im hovoril, čo zabralo. Všetky deti sme spoločnými silami obliekali a postupne vynášali na rukách do autobusu. Ono totiž  všetky nemali  topánočky. Dnes si už presne nevybavujem ročné obdobie, len viem, že všade bolo blato. Deti vyvaľovali očká, ale žiadne z nich sa nebránilo, nechali so sebou robiť, čo prišlo. V autobuse sedeli ticho, asi to pre nich bolo prvýkrát v živote. Cestou sme ešte v obchode nakúpili plienky, v lekárni šampón na vši, ale to už bola taká bežná vec. 

Keď som sa podvečer prišla pozrieť do izby a pozvať ich na večeru, všetky deti boli mokré, čo ma prekvapilo. Otec ich všetky osprchoval, vrátane hlavy, že vraj aby šli čisté. Vnímať vďačnosť i vážnosť s akou ako rodinka pristupovali k veciam, ktoré v tej chvíli mali, bolo fascinujúce sledovať. Mali iba jeden uterák a hoci už bol premokrený, všetci sa do neho utierali. V jedálni neskutočne disciplinovane čakali na jedlo, potom jedli. Prvá večera v piatok býva sladká, boli buchty na pare a pani kuchárka ich polievala čokoládovým pudingom. Boli úžasné, doteraz si pamätám, že lepšie som doteraz nejedla. V duchu som sa tešila, že sú také aké sú, aj kvôli tejto rodine, kvôli tým deťom, ktoré tam sedia. Čo všetko mali prvýkrát som sa ani len neodvážila počítať, lebo možno všetko… No najdôležitejšie pre mňa bolo, že sa im v očičkách zračilo, že sa im tu s nami páči. Mala som pocit, že sa dotýkajú niečoho, čo ani neviem ako mám nazvať.  Neviem ako by to oni nazvali, ale bolo zjavné, že si užívali každučkú chvíľu. Mala som pocit, že sú šťastní.”

Adriana Krotká, psychologička z Centra Návrat v Prešove

Žijú vedľa nás, ale v inom svete

,,Stále ma prekvapuje, ako výrazne sa môže zmeniť svet po prejdení vzdialenosti 7 minút chôdze. Namiesto krásnych historických budov polorozpadnuté paneláky, namiesto lukratívnych bytov unimobunky obklopené odpadom. Ešte väčší kontrast je v tom svete vnútri obydlí.

Vyhýbajúc sa najväčšiemu blatu, kráčala som k novým klientom v neslávne známej časti mesta. Trochu sme sa „okukávali“, porozprávali, s rodičmi aj deťmi. Patrik a Anabela nemali miesto v škôlke (pravdou je, že ani prihláška nebola v škôlke načas). Preto okrem sociálnej intervencie v rodine pribudla aj pedagogická práca.

Najmä Anabela, ktorá pôjde v apríli na zápis do školy, potrebuje intenzívnu pomoc. Začali sme sa pravidelne stretávať (presnejšie – asi po 3 mesiacoch dokázali rešpektovať väčšinu dohodnutých termínov). Rodičia sa od nás nepohli ani na krok, pri všetkých stretnutiach s deťmi bol aspoň jeden z nich s nami. A tak som postupne presúvala úlohy im. S deťmi sme riešili pracovné listy a časom už aj mamina vedela, ako na to. Pri prechádzke s deťmi a ich tatom sme sa vonku učili farby hľadaním bielych kvetov, modrých domov, červených lienok… Požičala som im knihu – bola to jediná v ich domácnosti. Usmerňovala som mamu, ako čítať s deťmi rozprávku. Pýtať sa ich na obrázky v knižke, povzbudzovať k otázkam, rozprávať sa o tom, čo čítali. Pri každom stretnutí som vymenila knižku za inú.

V decembri som so sebou priniesla pomôcky a materiál na tvorenie, s otcom sme vyrobili prvý vianočný pozdrav a ďalšie už urobil s deťmi on. Najskôr nevedel, načo im to bude. Potom sme spolu napísali zoznam kamarátov a tých, ktorí rodine počas roka pomáhali. Vysvetľovala som, že aj takto môže deti učiť vďačnosti.

V tých historických budovách a krásnych bytoch v centre mesta určite nechýbajú knižnice plné kníh. Ale asi nik si nepamätá, ktorá kniha bola v dome prvá. Anabela však vie. Nedávno mala narodeniny. Pochválila sa mi, že dostala od rodičov novú knižku (iste, aj lízatká a chrumky). Je to prvá „vlastná“ knižka u nich doma. Navyše, budú ju aj čítať. A mama sa potom spýta: „Akej farby mala Snehulienka šaty? Koľko bolo trpaslíkov?“. Tešila som sa tak, akoby to boli moje narodeniny.”

Eva Stanková, špeciálna pedagogička z Centra Návrat v Žiline

Tieto príbehy sú ukážkou toho, ako pracujeme s rodinami aj v rámci projektov Posilnenie rodiny zdrojmi komunity v Bratislavskom kraji  (ITMS: 312041H912) a Posilnenie rodiny zdrojmi komunity na Slovensku IA SAN SR (kód NFP312040H738), ktoré sa realizujú vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.

http://www.esf.gov.sk
http://www.ia.gov.sk