Ako (sa) rodia adoptívne mamy

„Necítila som nič,“, počúvam Jarku, ktorá sa po rokoch „neúspešných“ bolestivých umelých oplodnení a dlhého čakania na dieťa odrazu ocitla zoči voči dieťaťu, ktoré sa jej nenarodilo. Čakala, že bude cítiť žiaru v srdci, obrovskú lásku a dojatie. Polročné bábätko bolo krásne, ale ona si ho nezamilovala hneď od začiatku. Je preto zlá mama? Dnes sú spolu dva roky a dala by za neho všetko, má však pocit viny z tamtoho začiatku. Kúsok po kúsku ju učím si odpustiť. Kto povedal, že na začiatku hlbokých vzťahov je vždy ohňostroj? Kto povedal, že v rodičovstve máme len príjemné emócie?

„Bola som nervózna, mala som žalúdočné ťažkosti a stále mám pocit, že som si to naše prvé stretnutie ani neužila,“ spomína na prvé stretnutie s adoptovanou dcérkou Klaudia. „Myslela som vtedy viac na svojho muža, či zvládne mať maličkú rád. Veľmi trpel tým, že mi nemôže dať dieťa. Bola som ale očarená, ako si ho malá získala, a keď som ich oboch videla v tesnej blízkosti, vedela som, že ju budem milovať.“ Klaudia s Rasťom sú dnes adoptívni rodičia dvoch detí školského veku. Niekedy hovoria, že sú vyčerpaní, pretože obe deti potrebujú pri vzdelávaní veľa ich podpory. Kto povedal, že prvé stretnutie budúcich rodičov s ich dieťaťom si musia bezpodmienečne „užiť“? Kto povedal, že rodičovstvo je bez námahy?

„Keby nebol môj muž, ja by som ju nikdy nechcela, on ju miloval hneď od začiatku a bol jej otcom ešte skôr, než ju spoznal. Ja som sa učila od neho, ako sa ľúbi cudzie dieťa. Ako sa ľúbi dieťa, o ktorého pôvode máš náročné informácie. Ako sa ľúbi dieťa, ktoré sa bude vyvíjať úplne inak ako iné deti. On ju miloval takú, aká bola, a nedal sa ničím zastrašiť. Bol a je mi obrovským vzorom. Vďaka nemu som sa naučila byť mamou našej rozkošnej dcérke a vďaka nemu ma naša dcéra naučila, o čom je skutočný život.“ Silvia s Majom sú rodičmi 14-ročnej Matildy. Silviu už vyše 12 rokov na základe jej záujmu sprevádzame rodičovstvom. Matilda patrí k deťom, ktoré potrebujú náročnú starostlivosť, a je možné, že svojich rodičov bude potrebovať v každodennom živote aj v dospelosti. Kto povedal, že v rozhodovaní o konkrétnom dieťati si máme byť stopercentne istí? Kto povedal, že v rodičovstve nemáme nikdy pochybovať?

„Najprv som ho nechcela vidieť. Nevedela som si predstaviť mať rada dieťa rómskeho pôvodu. Môj muž bol tiež neistý. Nikdy nezabudnem, čo mi vtedy moja mama povedala. ,Prestaň vyberať kožu a genetiku. Jednoducho sa staň mamou tomu, komu mamy treba.‘ Moc mi to pomohlo postaviť sa svojim strachom.“ Eva s Patrikom sú dnes rodičia dvoch tínedžerov. Úplne sú do nich zamilovaní. Pred pár rokmi sa s nami začali stretávať, pretože ich deti začali čeliť rasistickým prejavom od rovesníkov a oni, ich rodičia, to nechceli nechať tak. Vďaka porozumeniu a proaktívnosti učiteľov sa klíma v triedach pre obe deti výrazne zlepšila a v súčasnosti v triedach prežívajú psychické bezpečie. Obe deti sme zapojili do našich podporných rovesníckych skupín a s celou rodinou prechádzame liečbou ich životných príbehov. Podopierame hlavne dospelých, aby zvládli podoprieť deti. Rasizmu dať stopku za bránami tried však musíme pomôcť všetci. Kto povedal, že rodičia majú všetko zvládnuť sami? Kto povedal, že my okolo nemôžeme nič?

Ako vyzerá „správna“ adoptívna mama, otec, rodina?  Kto povedal, že je na to presná forma a odpoveď? Adoptovať si dieťa podľa nás znamená to základné a zásadné: stať sa rodičom tomu, kto rodičovstvo existenčne potrebuje. Adoptovať znamená „dať sa“ dieťaťu a poskytnúť mu svojím správaním v dlhodobom vzťahu bezpečie, blízkosť, nehu, vrúcnosť, upokojenie a prijatie, jednoducho hlboký stabilný vzťah. Je v poriadku prežívať v súvislosti s adopciou rôzne emócie. Aj zo strany dospelých, aj zo strany detí. Ak sú pre nás dlhodobo nepríjemné, môžeme vyhľadať odbornú pomoc. Kto povedal, že to nie je zodpovedné?

Už 30 rokov podporujeme na Slovensku aj adoptívne rodiny a poradenstvom, vzdelávaním i terapiami sa špecializujeme obzvlášť na rodiny, ktoré prijali tzv. ťažko umiestniteľné deti. Podobné poradenstvo býva dostupné na každom svetadiele a v každej modernej krajine.

Kto povedal, že na Slovensku to netreba?

PS: O tom, ako rodia otcovia, sme písali v inom článku.

Dana Koníček Žilinčíková