Ako sa dedí farba vlasov

Jednou časťou veľkej „skladačky“ je fyzická podoba s biologickými rodičmi. Po kom mám taký drobný nos? Mala aj mama veľké oči a dlhé mihalnice? Možno som chudá po tatovi? A tá tmavšia farba – ktovie, boli obaja rodičia Rómovia? 

Hľadanie podôb s tými rodičmi, ktorým sa deti narodili, je často prepletené s hľadaním spoločných čŕt s rodičmi, u ktorých deti vyrastajú. Neprekvapuje ma, keď mi ľudia z okolia povedia, že sa s dcérami podobáme. Rokmi „odkukali“ mimiku, gestá, akcent, typické slovné spojenia. Moje deti by však rady mali so mnou spoločného viac. S farbou pleti je to zložité, ony sú už na jar tak krásne snedé, ako by som ja nebola ani po celom lete na pláži. Farbu očí nezmeníme, s výškou to tiež nepôjde, a hmotnosť, to je ošemetná téma. 

Predsa len však vymysleli jeden spôsob, ako to s našou vzájomnou podobou vylepšiť. Je to celkom ako návrat ku koreňom. Lepšie povedané – ku korienkom. Korienkom vlasov. Deti so mnou chodia do kaderníctva. Tam si vypýtajú vzorkovníky k farbám na vlasy. Prirovnávajú a skúšajú dovtedy, kým nenájdu vhodný odtieň. Musí to byť rovnaká farba, akú majú ich vlasy. A takou potom kaderníčka zafarbí tie moje. 

V našej rodine teda trochu meníme poradie v „dedičnosti“. Nie deti majú farbu vlasov po mame, ale mama má farbu po deťoch. Je to pre ne dôležité. Aj pre mňa. 

A ešte jedna cesta prepojenia s deťmi vedie cez vlasy. Pamätám si, ako nám raz na seminári o rómskych deťoch v nerómskych rodinách Janette Motlová rozprávala, že keď sa navzájom mama s dcérou češú a ískajú si vo vlasoch, je to prejav blízkej náklonnosti, puta medzi ľuďmi. Som rada, že túto rómsku tradíciu sme si pustili do našej nie celkom tradičnej rodiny. Ďalší príjemný spôsob, ako byť spolu a komunikovať cez dotyk to, ako nám na druhom záleží. 

Vlasy sú tuším náš rodinný poklad. Len v ňom teraz akosi pribúda striebra. Idem napísať mojej kaderníčke… nech sme s dcérami zase zladené :-).  

Eva Stanková, pestúnska mama a špeciálna pedagogička Centrum Návrat Žilina