Spomínanie na sestru Mariku

„Tichý v zemi” – veľmi sa páči tento trocha archaický, ale noblesne znejúci termín, podobne ako „Spravodlivý medzi Národmi”. „Tichý” neznamená, že nič nehovorí, naopak koná aktívne, ale bez veľkých slov. Nepotrebuje, aby o ňom všetci vedeli. Je to človek, ktorý pozná zem v ktorej žije, vie ju čítať, pozná kontext a potreby, vie odkiaľ a kam je dobré ísť (ak nevie, aspoň sa snaží to vytušiť). Dobre načúva šumeniu zeme a vzdychom ľudí a vie, čo urobiť (ak nevie, aspoň sa snaží urobiť najlepšie čo vie). Nerozdáva dobré rady a veľké slová, ale seba a ide tam, kde treba. Vie na seba zobrať zodpovednosť, ale aj prenechať miesto iným a posunúť sa ďalej.

Nie je veľa ľudí, ktorí môžu niesť tento „titul”. Ale ak nie sestra Marika Krausová, tak už nikto.

So sestrou Marikou som sa stretol v začiatkoch Návratu ako s riaditeľkou detského domova Studienka v Bratislave, ktorá poznala nie všetky svoje deti, ale každé dieťa osobne, jeho príbeh a dobre rozumela jeho potrebám. Robila všetko pre to, aby pre každé dieťa, aj tie s ťažším znevýhodnením, našla rodinu. A darilo sa jej to, aj keď v 90-tych rokoch bolo dosť jej kolegov, riaditeľov domovov, ktorí tvrdili, že sa to nedá.

Jej tichá viera v Boha a rodinu pre opustené deti bola jednoznačná a zásadne menila osudy detí a rodín. Domov Studienka mal najviac detí v profesionálnych rodinách, určoval trend na Slovensku a prakticky odpovedal oponentom transformácie.

Po čase som sestru Mariku objavil v Lomničke na hornom Spiši, najväčšej rómskej dedine, ktorá sa pôvodne volala Klein Lomnitz, odkiaľ pochádzajú moji nemeckí predkovia a môj prastarý otec tam bol evanjelický farár. Hľadali sme tam hrob príbuzných a sestra Marika nám ich pomáhala hľadať spolu s miestnymi deťmi. Našli sme ho a prepojili históriu a príbehy spišskej zeme. Sestra Marika vybudovala spolu so Školskými sestrami sv. Františka v Lomničke pastoračné centrum, v ktorom bola aj kaplnka. Kríž, oltárny stôl a kazateľnica v kaplnke majú zakomponované trámy z veže rozpadávajúceho sa evanjelického kostola ako jej ďalší odkaz prepájania, dopĺňania a uzdravovania.

Vďaka Bohu za všetkých tichých v zemi. Ako sú dnes veľmi potrební.

Marek Roháček,

spoluzakladateľ Návratu

Moja prvá spomienka z troch najsilnejších so sestričkou Máriou Krausovou sa viaže ešte na jej misiu v detskom domove. V mojom prvom telefonáte s ňou ohľadne chlapčeka, ktorému sme sa usilovali nájsť rodinu znela prísne, no s odhodlaním zabezpečiť pre jej zverenca to najlepšie. Prísnosť v hlase pominula, keď sme sa zhodli, že obe usilujeme o to isté. O to krajšie bolo, keď mi po úspešnej interakcii s budúcimi rodičmi zavolala s pohnutím v hlase, že sa to podarilo.

Druhá spomienka sa spája s Lomničkou. Ako terénneho sociálneho pracovníka ma tam prijali  ľudia, ktorí si vo svojich srdciach nesú pečať usilovnej podpory Sestričky Márie a jej spolusestier. Vždy keď vstupujem do nového regiónu vstupujem s pokorou a úctou voči všetkému. Vo chvíľach nových začiatkov je pre mňa dôležité spojiť sa s tými, ktorí tam už sú a nadviazať na ich úsilie a prácu. Vďaka sestričke Márii a jej súputníčke sestričke Jacobe sa mi to verím darí.

Tretia spomienka, pre mňa tá najsilnejšia, sa viaže na Toporec. Tie predtým boli tak trochu náhodné spojenia ciest (aj keď na náhody neverím). No v Toporci to pre mňa bolo o inom stretnutí. Za mňa v tom bola túžba vyhľadať ju a môcť s ňou jednoducho pobudnúť, v tichu a iba kde tu s otázkou sa započúvať do jej rozprávania o tom predtým, ale aj o jej ďalšej misii a úsilí. Odchádzala som odtiaľ naplnená hlbokou úctou a s jej požehnaním.  Ďakujem sestrička … pri Vás som si zažila, že platí „Hospodin mi bol oporou. Poskytol mi priestor.„ a vy ste v každom z tých priestorov konali dobro s láskou a odhodlaním.

Alena Molčanová,

sociálna pracovníčka, Návrat

Teta Marika. Tak ju volali moje deti. A potom aj ja. Keď sme sa stretli prvýkrát, bola pre mňa pani riaditeľka. Mala som čerstvo papiere s povolením navštíviť detský domov ako čakateľka na pestúnsku starostlivosť. Zatelefonovala som a všetko dostalo rýchly spád. V kancelárii ma privítala rádová sestra s priamym pohľadom, milým ale úsporným správaním. Celý rozhovor ma prekvapil svojou na tie (a aj na dnešné) časy nezvyklou otvorenosťou. Pravdupovediac, získala si ma. Rozhovor nebol jednoduchý, pýtala sa ma na všeličo, aj na čo nebola jednoduchá odpoveď. Prelustrovala ma, ale cítila som za tým ako myslí na „svoje” deti a ich budúcnosť. Nebolo jej to jedno. Otvorene mi povedala aj keď sa jej nejaká moja preferencia nezdala vhodná a vysvetlila mi prečo. Brala som jej argumenty, lebo za nimi bol práve ten záujem. Žiadne kudrlinky. Môjho syna si nechávala nejakým zázrakom vo svojom zariadení pre deti do troch rokov dlhšie, ako bolo predpísané. Bol drobný a nevedel sa brániť. Prechod do „veľkého” domova ním mohol poriadne zatriasť. Hľadala mu rodinu, lebo vedela. A po relatívne krátkom čase som si od nich odviezla aj dcéru. Chodili sme občas tetu Mariku s deťmi pozrieť. Zarazilo ma, ako si deti, ktoré si „na nič nepamätali”, tak rýchlo spomenuli, kde je schované pri plote ihrisko a kade sa ide k bábätkám. Nebáli sa toho miesta a tetu Mariku mali radi. Ľutujem, že sme nikdy neboli pozrieť tetu Mariku v Lomničke. Ďakujem Pánu Bohu za všetko, čím vstúpila do môjho života a života mojich detí. A zopár iných, ktoré poznám a ešte oveľa viac tých, čo nepoznám.

Alica Rosová,

pestúnka

Bola pre mňa zaujímavým prepojením rehoľného a svetského života. Vnímala som ju ako revolucionára. Nie toho na barikádach, ale takého tichého revolucionára. 

Ktorý má jasnú predstavu o tom čo je dôležité a za to sa postaví všetkými silami, nekompromisne. Viackrát som s ňou spolupracovala, keď sme umiestňovali deti zo Studienky do náhradných rodín a ona bola riaditeľka domova. Mnohé opustené deti mali šťastie, že ich najlepší záujem hájila práve táto žena. 

Milada Bohovicová,
sociálna pracovníčka, Návrat

Začalo to hĺbkovým lustračným pohovorom. Bolo to láskavé preklepnutie, otázky všemožného typu, na ich konci sme na rukách držali prekvapenú Marušku. Bolo to v roku 1995, (v čase, keď o pripútaní na Slovensku nikto nič netušil), vyprevádzala nás krížikom na čelo a slovami: „Teraz aspoň mesiac čo najmenej návštev a volajte kedykoľvek.” Volali sme. Pani Krausová nemala problém pravidlá a úradné postupy posudzovať svojím srdcom (a ako hovorila, svoje rozhodnutia „premodliť”): „Hádam nezrušíte dovolenku, ten pas vybavíme!” A pravidelne písala – boli to pohľadnice k narodeninám a Vianociam, podpichnutie –„myslím na vás, ako sa vám darí?” V jej kancelárii boli fotky rodín, nielen „jej” detí. Myslela na nás – na mamy a otcov, na zápasy, ktoré zvádzame.

Veľmi nám pomohla dvakrát:

Prvýkrát, keď sa nám narodila Alžbetka, náš nečakaný bonus. Pre vtedy 5-ročnú Marušku to bolo terapeutické aj bolestné. Hovorila som o tom s Marikou Krausovou a ona povedala –  „Príďte.” „Maruška, konečne si tu, myslíme na teba každý deň, poď všetko ti poukazujem!” privítala ju veselo. „Pozri, táto postieľka bola tvoja, tu si spávala s týmto medvedíkom. Celé tie roky ťa tu čakal,” presvedčivo fabuluje a nenápadne strháva vysačku z nového macka. Maruška s naširoko otvorenými očami prechádza jednotlivými oddeleniami detského domova. Deti v postieľkach, deti na dvore. „Pozri, takto papajú, takto sa hrajú, teba mal každý rád, ale zvlášť teta vychovávateľka Hanka – pozri, veď tu stále má nad stolom tvoju fotku.” Odchádzame a okrem macka si odnášame zaplnenú dieru v minulosti a niekoľko fotiek a príbehov.

A potom v roku 2010. Maruška má pätnásť, prichádzajú otázky – „kde je moja mama?, ako žije?, koľko vlastne mám súrodencov?” Začína sa pátranie, vyberáme zložku, čo sme dostali v domove – vrátane správy o pôrode. („Dávam vám kópie všetkého čo mám, veď vy to nezneužijete a raz sa vám to možno zíde.”) Je toho málo, prirodzene prichádza nápad, že viac bude vedieť Marika Krausová, lenže tá už v tom čase žije v Lomničke.

Tá zlomená špička kostolnej veže je obrazom Lomničky. Rodisko Terézie Vansovej opustili nielen všetci Nemci, ktorí tu žili pred vojnou vo veľkom počte (mali na to po vojne len pár hodín), ale do posledného aj všetci gádžovia. Zostali len Rómovia, uzavretí v tejto koncovej dedine ako v pasci. Stretli sme sa pri kostole plnom rómsky spievajúcich detí a žien. Naplno, ako to len oni vedia. Po omši, už pri takmer dokončenom pastoračnom dome, Marika hovorí – „Poď, Maruška, vy ostatní sa tu prejdite sami, stretneme sa o hodinu na cintoríne„. Bolo to prvýkrát, čo Maruška s Alžbetkou boli v rómskej osade. Údiv na oboch stranách. Biela rodina s jasne rómskou dcérou. O chvíľu bol už na nás zavesený kŕdeľ detí. Na cintoríne bolo aj pár dievčat v Maruškinom veku. „Staráme sa spolu o opustené nemecké hroby. Aspoň trochu zmierniť bremeno, ktoré padlo na túto dedinu ich nespravodlivým odsunom.” Sú dušičky, hroby sú upravené, zapaľujeme sviečky neznámym. Čo sa presne dialo v čase, keď bola Maruška s Marikou, sami nevieme. Boli vo viacerých chatrčiach. Keď sme spoločne obedovali v prenajatom panelákovom byte vo vedľajšej dedine (Alžbetka: „keď tú bývajú mníšky, tak je to kláštor však?”), dozvedeli sme sa o plánoch a túžbach pre Lomničku. Netušili sme, že s mladým farárom Martinom Majdom a sestričkami môže byť tak veselo. Netušili sme, ako podrobne si po všetkých tých rokoch pamätá všetky deti z domova – „čo Petrova rodina, ako sa má Darinka, čo nové u Bútorovcov? To viem, viem, áno, modlím sa za nich každý deň.”

Túžba stretnúť biologickú rodinu odoznela. Zaplnená skúsenosťou s osadou, Marikou a ňou prerozprávanými príbehmi. („No, Maruška, nebude to oveľa iné ako to, čo si videla tu, ale pamätaj si, tvoja mama nie je zlý človek – robila čo mohla.”)

Krížik na čelo a požehnanie. „Držte sa.”

Držíme sa, Marika.

A nezabudneme.

Jana a Vladimír Michalovci

Pred takmer siedmymi rokmi sa mi narodila dcéra. Pamätám sa ako som ju držala v pevnom objatí, počúvala tlkot jej srdca a pozerala sa jej do úplne čiernych očí, ktoré len s námahou otvárala. Kiež by si aj ona pamätala túto chvíľu. Ak by som si dokázala spomenúť na nejakú z prvých chvíľ svojho života, ktorá by stála za to, bola by to spomienka na to ako ma pani Marika drží vo svojom pevnom objatí. Mám ale spomienku, ktorá je ozajstná. Mám asi toľko rokov ako moja dcéra dnes, kráčam dolu drevenými schodmi a za ruku ma drží Marika. Pozerám sa na miestnosti plné postieľok, na dvor plný detí. „Pozri Maruška, toto bola tvoja postieľka.” Hovorila hlasom, v ktorom bola láska. (Ani to neviem inak opísať). Z postieľky vyberám porcelánového šaša, ktorého si odnášam so sebou domov. Ako dieťa som veľa krát počula „príbeh” o tom, ako si ma moji rodičia adoptovali. Za každým ho prerozprávali trošku inak, no to čo zostávalo rovnakým bolo, že to bola práve Marika, ktorá rozhodla, že táto mama a tento tato budú mojimi rodičmi.

Lomnička, rok 2009

S rozpačitým výrazom sledujem kostol so zlomenou vežou. Pre zvedavé deti pritlačené tvárami na oknách auta nemôžem vystúpiť. Som prvý krát v rómskej osade. „Ty si z Afriky?” Pýtajú sa ma. „Z Bratislavy a som cigánka!” Odpovedám, možno poprvýkrát hrdá na svoju národnosť. „A koľko máš detí? Koľko máš rokov? Ako sa voláš? Máš muža?…” Pani Marika ma prevádza osadou. V dlhom rozhovore zapĺňam svoju minulosť, nezodpovedané otázky, hľadám kľúč k sebe samej. Keď sa pýtam na svoju biologickú mamu, Marika o nej hovorí pravdivo, no s úctou a láskou.

„Nebola si nechcené dieťa, tvoja mamička za tebou veľa chodievala, chýbala si jej.”

Povie mi na rozlúčku.

Ďakujem, Marika. Za Vaše dobro, múdrosť a (hlavne) lásku.

Maruša Michalová

Po skončení Vysokej školy Pedagogickej v Bratislave som pracovala v detskom domove na Pivonkovej ulici v Ružinove, sestra Marika bola moja riaditeľka. 

V čase, keď som uvažovala nechať prácu a ísť nasledovať Ježiša v povolaní panenstva pre Božie kráľovstvo, Marika mi povedala: „Samozrejme, Ježiša choď nasledovať, ale povedz mu, nech sa najskôr postará o tú skupinku detičiek, ktoré sa na teba naviazali, hovoria ti „mama,” modli sa, nech si ich adoptujú dobrí rodičia. A tak sme sa za to začali spoločne modliť. Postupne si všetky detičky z mojej skupinky našli rodičov a ja som po 9. mesiacoch zažila pre mňa taký malý zázrak: Pán Ježiš sa postaral nielen o moje povolanie, ale aj o životy všetkých týchto detičiek, ktoré mi prirástli k srdcu, a ktorým som ja prirástla k srdcu. Ježiš otvoril cestu predo mnou a aj im dal novú šancu. Keďže Marika ma vtedy k tomu inšpirovala, môžem povedať, že som ju zažila ako ženu s obrovským materinským srdcom, ako múdru sestru, veľkú matku a ženu veľkej viery a odvahy. Je pre mňa vzorom v službe a dávaní sa. Marika, navždy jasaj pred Kráľom v Jeho prítomnosti, a som si istá, že sa budeš prihovárať za všetky deti, ktoré potrebujú dobrých rodičov. 

Martina Vachová,
zasvätená laická sestra v Koinonii Ján Krstiteľ 

Marika ma sprevádzala jednou dlhou etapou profesionálneho života, keď som sa venovala náhradnému rodičovstvu a opusteným deťom. Niekoľko rokov sme sa z času na čas stretli, alebo sme spolu volali. Boli to telefonáty, alebo neskôr aj akcie, ako napr. takzvané zoznamovacie pobyty, keď sme hľadali rodičov pre deti zo Studienky. Podporila aj takýto bláznivý nápad nadšencov z Návratu! No najviac som s ňou rozprávala vtedy, keď som ju už osobne nestretávala… Keď odišla z Bratislavy na ďalšiu misiu a ja som nastúpila ako riaditeľka do Studienky. Hoci tam už zopár rokov nebola, jej stopy tam bolo cítiť aj vidieť. Podľa tých stôp som si vyskladala obraz jej uvažovania, hodnôt, dôrazov. Bola výnimočne obdarovaná vycítiť príležitosti, ako zlepšiť ten kus sveta, ktorý mala na starosti. Pracovala som ešte s niekoľkými ľuďmi, ktorí ju zažili ako riaditeľku dojčenského ústavu, neskôr detského domova. Hovorili, že mala vysoké nároky na zamestnancov, očakávala perfektnú robotu, a preto nebola všetkými obľúbená. Vedela byť tvrdá, jej zraku nič neušlo. No na druhej strane mala cit pre „slabých„ a mnohým poskytla útočisko – bývanie, prácu, opakované príležitosti k náprave. Niekoľkých ľudí som stretla a spojila som si to, čo pre nich nezištne urobila.

A potom taká vec – videla som jej dokumentáciu, ktorú viedla ona a jej kolegyne – sestry z rádu na ekonomickom oddelení. Spomínam to preto, lebo to bola pre mňa najnáročnejšia výzva na zvládnutie. Neuveriteľné záznamy, zložky, normy, archív. Všetko perfektne usporiadané, vypracované, označené. Od pamätníkov som sa dozvedela, že okrem toho, že tam bývala v pracovné dni do večera, chodila do práce aj v sobotu. Mala neuveriteľnú schopnosť rozumieť zákonom a paragrafom, videla som množstvo „jej noriem” a tiež úradnú korešpondenciu. Hovorilo sa, že mala zásadu, keď nastúpila za socializmu ako rádová sestra za riaditeľku veľkého zariadenia, že všetko musí byť perfektné, aby nebol dôvod na výhrady k ich práci zo strany štátnych orgánov. No, výhrady napokon boli – ale z môjho vnímania pre jej neústupčivosť a tvrdohlavosť, ako ústav viedla. 

Za osobitnú zmienku stojí jej uchopenie príležitosti realizácie inštitútu „profesionálneho rodičovstva”. Mnohokrát som v hlave preberala, ako to objavila, rozvinula, ako to myslela… Zasadila to do kontextu a vybudovala kresťanskú komunitu pre tie deti, ktoré ako ona hovorila – sa nedali umiestniť do bežných náhradných rodín. Deťom s ťažkými chorobami vybrala „špeciálnych” rodičov, ktorí mali zvláštnu silu a odhodlanie to zvládnuť. A myslela aj na širšie potreby detí a rodín, keď ich prepojila s duchovnou podporou, tak ako tomu verila. Tieto vzťahy pretrvali roky po tom, ako sa už venovala ľuďom v inej komunite. Snažila som sa porozumieť jej odkazu, častokrát som mala potrebu s ňou o tom pohovoriť, boli chvíle, keď sa mi zdalo, že ani pri veľkej snahe robiť to dobre, to nevychádza dobre. Raz, keď som mala pocit totálnej nedostatočnosti, vtedy jedinýkrát mi poslala aj reálne povzbudenie: „Koho si Pán Boh do služby povolá, tomu dá aj silu a múdrosť to zvládnuť”.

Iste veľmi dobre vedela, čo píše! Veď jej život bol neprestajnou službou, aká sa len tak nevidí. Teší ma pomyslenie, že sa navrátila k zdroju, o ktorom svojím životom povedala všetko. Česť jej pamiatke!

Renáta Matejová,
pracovala v Návrate a v detskom domove Studienka

Pani Marika Krausová. Bola vážna, keď sme sa stretli prvý raz pred vyše dvadsiatimi rokmi. Chceli sme ďalšie dieťatko do rodiny a ona vtedy sedela na riaditeľskej stoličke detského domova. Povrávalo sa, že je prísna, tak som sa naladila odbojne. Keď som položila úvodnú drzú otázku, usmiala sa takmer neviditeľne. Keď som sa na konci rozhovoru priznala, že si nechcem vziať na seba zodpovednosť výberu a že by som to rada prenechala jej – usmiala sa väčšmi. Drzé otázky som už nekládla. Vybrala nám Petra. Nie je to odvtedy prechádzka ružovou záhradou, veru nie, no i tak som pani Marike z celého srdca vďačná. Keď sme vtedy dávno už definitívne odchádzali z domova aj s celkom novým synom, darovala mu rapkáč – a usmievala sa pritom zoširoka. Asi po troch dňoch som jej telefonovala, že stále žijeme. Potmehúdsky sa spýtala: „Hlučné dieťatko, však?“ V posledných rokoch sme vôbec neboli v kontakte, no i tak si myslím, že pani Marika Krausová bude patriť medzi ľudí, na ktorých zabudnem až úplne ku koncu. Česť jej pamiatke.

Zuzana Mojžišová

Po boku s. Terezky – Mariky som  prežila veľmi veľkú časť svojho života.

Dlhých 20 rokov. Trinásť rokov v detskom domove a sedem rokov v rómskej misii v Lomničke. V  čase keď ona bola  riaditeľkou detského domova, som tam ja bola sociálnou pracovníčkou. Pri nej som sa učila, čo je to sociálna práca a spolupracovala som s ňou pri hľadaní riešení budúcnosti pre „naše“ deti.

Mnohí sa delia, že bola náročná. Bola! V prvom rade na seba a potom na druhých. Vedela  prečo. Aby „naše“ deti mali to najlepšie. Aby rodiny, do ktorých deti odchádzali, boli čo najviac informované, aspoň trošku pripravené a hlavne, aby neboli so svojou neistotou sami, aby mali miesto, kde budú vypočutí, kde sa im rozumie a pomôže. Pre deti v domove sa snažila, aby miesto a ľudia okolo nich tvorili čo najrodinnejšie prostredie tak, ako sa len v podmienkach zariadenia dalo. A na to bola naozaj prísna. ☺ Keď cítila, že sa jej čas, aj čas nášho pôsobenia rehoľných sestier v detskom domove  naplnil, hľadala, pýtala sa čo ďalej. Pán poslal výzvu ísť do rómskej dediny a ona na ňu odpovedala.

1. 5. 2007 začala novú etapu života v dedine na Spiši, v Lomničke. Tu sme opäť spolu začali našu misijnú prácu. V čase nášho príchodu do Lomničky tu bolo 2500 ľudí a z toho 1500 detí. Stála pri zrode veľkého diela, ktoré pretrváva dodnes. Ona tu už nie je, ale jej odkaz a vyoraná brázda áno. Aj tu, hoci tu už sedem rokov nebola, je stále cítiť jej prítomnosť. Ľudia v Lomničke si na ňu spomínajú s láskou a úctou. Ostáva v ich v životoch, v spomienkach, v Dome Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Kým bola na zemi robila veľké veci, v nebi sa bude teraz prihovárať za všetky potreby, ktoré my ani nevnímame, ale on ich zhora vidí.

s. Mária Jacoba Kubíková OSF

Drahá pani Krausová, v deň, kedy sme sa stretli, sa zmenil náš život a nabral úplne nový smer, život rodičov s dieťaťom. Pri spomienke na tieto chvíle cítim láskavosť, prejavenú dôveru a počujem s istotou vyslovené slová „je to Božie riadenie“. Preto sme sa nemuseli ničoho báť. Vyprevádzala ste nás do tohto sveta ako mama, ktorá bude vždy k dispozícii a čokoľvek dobré aj zlé bude s nami zdieľať. Spomínam na všetky tie návštevy u Vás, neskôr aj s obidvoma deťmi, pri ktorých ste nás všetkých sledovala, pýtala sa a venovala nám pozornosť, podobne ako to robí moja mama a ja sa pritom veľmi snažíme obstáť. Vždy ste na nás mala čas. Celé tie roky, čo ste odišli z Bratislavy, som Vás túžila navštíviť a ukázať Vám, že všetky tie úskalia prekonávame, že stále „už je to lepšie“ a že to „Božie riadenie“ funguje tak, že nám to neuveriteľne silno obohacuje život a dáva mu zmysel.

Roky sme sa nevideli, ale celý ten čas som verila, že ste na nás nikdy nezabudli. Pre mňa ste jeden z najdôležitejších ľudí v mojom živote!

S láskou a vďakou 

Eva Rusňáková,
náhradná mama

V našom rodinnom príbehu o Vilkovi zastávala s. Marika rolu strážkyne zámku :). Keď sme sa prvýkrát objavili na Studienke, bola voči nám vyložene nepríjemná. Šomrala čudné  poznámky typu ako sa nám to podarilo vybaviť tak rýchlo a dokonca sme zo seneckého okresu (navodila dojem nevítanej návštevy, cítili sme sa previnilo netušiac prečo). Neskôr pri zdieľaní týchto zážitkov s kamarátmi s podobným osudom sme zistili, že toto bol jej štandardný postup. Skúška. Spôsob, ako sa rýchlo dostať človeku pod kožu, ako ho otvoriť a preklepnúť. Našťastie zakrátko sa s. Marika zmenila na milujúcu a prajnú sprievodkyňu. A takou ostala pri každom našom ďalšom kontakte, či už v Bratislave, alebo neskôr v Lomničke. Krásny človek. Česť jej pamiatke.

Paľagovci, 

Dunajská Lužná

Darina Mullender – náhradná mama

Kto bola sestra Marika?

PharmDr. Mária Krausová, s. Terézia OSF

6. septembra 1955 – 2. mája 2021

Farmaceutka

V rokoch 1970 až 1974 študovala na strednej zdravotníckej škole v Košiciach, odbor farmaceutický laborant. Od r. 1974 študovala prírodné vedy a v roku 1982 získala atestáciu. Od roku 1979 pracovala ako samostatný výskumný pracovník. V roku 1988 sa presťahovala  z Košíc do Bratislavy, kde pokračovala v práci farmakologičky. 

Členka rehole Školských sestier sv. Františka

V roku 1987 vstúpila do rehole Školských sestier sv. Františkaa od roku 1990 sa natrvalo zasvätila Bohu. 

Od 1. 1. 1992 prevzala vedenie dojčeneckého ústavu K železnej studienke 13. V tom čase dojčenecký ústav, patril ako jedno z oddelení, pod vedenie Dérerovej nemocnice. S. Terézia vnímala nutnú  potrebu osamostatnenia a odčlenenia dojčeneckého ústavu od nemocnice, čo sa jej aj podarilo dosiahnuť a od 1. 1. 1995 sa dojčenecký ústav  delimitoval od Dérerovej nemocnice a stal sa z neho samostatný právny subjekt, Špecializovaný detský ústav, pod Ministerstvom zdravotníctva SR. Tak ako všetky bývalé dojčenecké ústavy aj ŠDÚ prešiel od 1. 1. 1997 zmenou a stal sa z neho Detský domov STUDIENKA. Táto transformácia bola pre Studienku oproti iným dojčeneckým ústavom ľahšia, pretože už dva roky fungoval samostatne. 

Priekopníčka profesionálneho rodičovstva

Sestra Terézia sa v čase, keď viedla detský domov, ako jedna z  mála riaditeľov, odhodlala na vytvorenie profesionálnych rodín pre deti z detského domova (prvú profesionálnu rodinu sme mali už v roku 1995 alebo 1996) a o adopciu detí  do zahraničia (ešte v tom čase nebol v platnosti zákon o medzinárodnej adopcii). Počas obdobia, keď stála na čele detského domova, sa zaslúžila o výstavbu a kompletnú rekonštrukciu nových priestorov pre detský domov. Do nových, moderných a útulných priestorov v Petržalke sa deti spolu s personálom presťahovali v rokoch 2004 a 2005. 

Sociálna a pastoračná pracovníčka

Po ukončení svojej bohatej služby v detskom domove prijala novú výzvu a od 1. 5. 2007 bola  jednou zo začínajúcich členiek komunity školských sestier, ktorá sa venuje službe a pastorácii Rómov v obci Lomnička. Tu pôsobila ako sociálna pracovníčka na Obecnom úrade. Bola nositeľkou a realizátorkou myšlienky mať v Lomničke vlastné priestory na prácu  a pastoráciu. Postupne sa táto myšlienka rozšírila aj na trvalé bývanie pre sestry a je z toho dnešná podoba komunity sestier a  Domu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Lomničke. 

V rokoch 2014-2015 bola poverená dohľadom nad stavbou telocvične pri Gymnáziu sv. Františka v Žiline. 

Po dokončení stavby v roku 2015 odchádza na misie do Strednej Ázie, kde pôsobila 2 roky. Po návrate z Ázie pôsobila v Košiciach a od júna 2020 až do 2. 5. 2021 v Ľubochni.  

sestra Jacoba Mária Kubíková,
KC Lomnička