Pestúnstvo na Níle a na Váhu

Aby sme sa mohli zlepšovať, používame dnes moderné kritériá, pojmy a argumenty: ľudské práva, výsledky výskumu, psychické potreby, komparácie rôznych prístupov, a najmä ekonomickú efektivitu modelov starostlivosti. Občas je však inšpirujúce siahnuť po archetypálnej múdrosti, hoci to aj nie je v móde.

Profesor Zdeněk Matějček svojho času využil hĺbku príbehu o múdrosti Šalamúna, ktorý mal rozsúdiť dve spolubývajúce matky, ktoré sa sporili o živé dieťa jednej z nich, keď druhá svoje dieťa nechtiac udusila. Viac… Jeroným Klímeš zaujímavo rozpracoval situáciu o narodení Ježiša Krista do pestúnskej, resp. adoptívnej rodiny, veď mal pestúnskeho otca. Svoje premýšľanie použil obojsmerne, keď prostredníctvom psychológie dnešných adoptívnych a pestúnskych detí interpretoval Ježišovo prežívanie a hľadanie vlastnej identity s dvoma otcami; a naopak, Ježišove a Máriine výroky v Klímešovom ponímaní slúžia na podporu pestúnstva ako životnej cesty. Viac napr… 

Pozrime sa na ešte starší, tiež dosť známy biblický príbeh.  Odohrával sa v časoch, keď izraelský národ žil v Egypte a jeho početnosť stúpla natoľko, až prestával byť menšinou. Egypťania túto skutočnosť vnímali ohrozujúco a vymysleli krutý regulačný mechanizmus udržania Izraelitov v menšine. Nariadili totiž usmrtenie všetkých chlapcov hneď po ich narodení. 

Takto znie ten starý príbeh z druhej kapitoly knihy Exodus:
1 Istý muž z Léviho rodu si vzal za ženu dievča zo svojho kmeňa. 2  Žena počala a porodila syna. Keď videla, že je pekný, ukrývala ho tri mesiace. 3 Keď ho už ďalej nemohla skrývať, vzala papyrusový košík, vymazala ho asfaltom a smolou, vložila doň chlapca a položila ho do trstiny pri brehu Nílu. 4 Jeho sestra sa postavila obďaleč, aby sa dozvedela, čo sa s ním stane. 5 Vtedy sa faraónova dcéra prišla kúpať do Nílu; jej služobnice sa zatiaľ prechádzali po brehu. Keď v tŕstí zazrela košík, poslala svoju slúžku, aby ho priniesla, 6 a keď ho otvorila, uvidela dieťa. Bol to chlapec a plakal. Zľutovala sa nad ním a povedala: Toto je chlapec z hebrejských detí! 7 Vtedy sa jeho sestra spýtala faraónovej dcéry: Mám ti ísť zavolať dojku z hebrejských žien, aby ti to dieťa dojčila? 8 Faraónova dcéra jej odpovedala: Choď! Dievča šlo a zavolalo matku dieťaťa. 9 Faraónova dcéra jej povedala: Vezmi toto dieťa, dojči mi ho a ja ťa odmením. Žena vzala dieťa a dojčila ho. 10 Keď chlapec odrástol, priviedla ho k faraónovej dcére. Tá si ho osvojila, dala mu meno Mojžiš a dodala: Veď som ho vytiahla z vody.

Je náš dnešný systém hľadania náhradných rodín lepší ako ten vtedajší?

Dnes deti nepúšťame dolu Nílom, teda dolu Váhom, Torysou či Svinkou, máme na to hniezda záchrany. V ostatných prípadoch máme na jednej strane databázy detí, ich fotky a videonahrávky, na druhej strane databázy žiadateľov o adopciu detí. Je náš systém funkčnejší a dostatočne citlivý? Áno, deti určite nezožerie krokodíl.Otázkou zostáva, či ich „nezožerie“ sterilnosť byrokracie nášho systému. 

Matke sa narodí krásny syn, ktorého by mala podľa jestvujúcich pravidiel okamžite zabiť, ale ona ho tri mesiace skrýva. Keď je už situácia ďalej neudržateľná, rozhodne sa matka pre zúfalý krok: dá dieťa na rieku medzi krokodíly. Ako sa asi cítia matky, ktoré sa nemôžu postarať o svoje deti, alebo to nedokážu? Ako by podobný zúfalý čin posudzoval dnešný súd? Aké malé/drobné citlivé opatrenia sa dajú nájsť v súvislosti s činmi zúfalých rodičov? Mojžišova matka kôš dôsledne zabezpečila proti potopeniu, počítala s dlhšou plavbou, dala ho do tŕstia, teda do tieňa, kôš bol zvrchu prikrytý. Mojžišova sestra stála obďaleč, aby kôš s dieťaťom nespustila z očí. Opustené dieťa teda nebolo celkom opustené, malo zabezpečenú neustálu osobnú starostlivosť blízkej vzťahovej osoby. Náhodou sa tam šla kúpať Egypťanka, a práve faraónova dcéra, ktorej otec vydal nariadenie o zabíjaní novonarodených chlapcov z rodu Léviho. „Je koniec, stalo sa najhoršie, čo sa stať mohlo,“ iste si pomyslela Mojžišova sestra. Faraónova dcéra otvorila kôš, na prvý pohľad jej bolo jasné, že má pred sebou hebrejského chlapca, ktorý už dávno nemal žiť, ktorého už dávno mala usmrtiť jeho vlastná matka. Ale faraónova dcéra sa nad dieťaťom zľutuje. Vtedy Mojžišova sestra ukrytá v trstine opustí svoj úkryt, hoci jej ešte stále hrozí nebezpečenstvo, a aktívne ponúkne, že zavolá dojku, aby sa postarala o dieťa, ktoré je už prijaté do náhradnej rodiny faraóna, pretože vo vlastnej by neprežilo. Z de facto mŕtveho dieťaťa sa stáva kráľovské dieťa. To fakt neprebehol žiaden súd? Dcéra zavolá, koho iného, samotnú biologickú matku. Novopečená pestúnka hovorí matke dieťaťa, aby jej ho odchovala a ona jej za to dokonca bude platiť. Vedela náhradná matka, komu zveruje svoje práve prijaté dieťa? Som presvedčený, že áno. Prečo pristala na hru, ktorá sa stala hrou o život aj pre ňu, keďže konala proti zákonom svojho rodu a porušila pravidlá svojho otca? 

Dá sa predpokladať, že Mojžiš do siedmich rokov vyrastal u svojich biologických rodičov a potom až do dospelosti v náhradnej rodine. Takto aj dnes vyzerá na Slovensku štandardný scenár: deti sa dostávajú do pestúnstva (alebo by to potrebovali) vo veku, keď majú vedomý vzťah so svojimi biologickými rodičmi. Ako asi prebehlo, odovzdanie Mojžiša? Ako sa cítil on a ako jeho rodičia? Mojžiš dostal v rannom detstve výchovu vlastnú jeho kmeňu, kultúre, jazyku. A potom sa dostal do výrazne odlišnej kultúry postavenej na iných hodnotách. 

O Mojžišovom ďalšom živote toho vieme pomerne veľa. Bol to veľmi neistý, submisívny muž, ktorý sa ale stal štátnikom a najvyšším kňazom. Dokázal zvládnuť extrémne napäté situácie týkajúce sa spoločnosti, politiky, diplomacie, bol zakladateľ štátnosti a jeho vplyv je dodnes masívnejší, ako si uvedomujeme. Biblia píše, že to bol najväčší prorok v Izraeli a jediný človek, ktorý hovoril s Bohom tvárou v tvár. Mojžiš vôbec nebol neomylný. Ako mladý muž po puberte sa dopustil vraždy. Bol to typický čin „spravodlivej“ horúcej hlavy mladíka, v ktorom sa ozval hlas krvi (zabil Egypťana, lebo bil Hebreja) a myslel si, že zaboduje u svojich súkmeňovcoch. Nezabodoval u nikoho a musel ujsť a skrývať sa desiatky rokov. Skoro štandardný scenár dieťaťa z náhradky. 

V čom je teda náš moderný systém NRS lepší ako ten vtedajší? Sú zúfalé matky, ktoré sa nemôžu postarať o svoje deti, vypočuté? Majú naše deti „na Váhu“ neustále v blízkosti vzťahovú osobu? Ako prebieha odovzdávanie dieťaťa z rodiny do rodiny? Majú tieto rodiny pri sebe facilitátora, aby odovzdávanie prebehlo hladko ako v prípade Mojžiša? Majú kam ujsť slečny a mladíci, v ktorých sa ozve hlas krvi a vyvedú niečo „spravodlivé“? V čom je teda ten náš systém lepší? Nepochybne stále platí, že ak sa o dieťa nemôžu (z akýchkoľvek vonkajších či vnútorných dôvodov) postarať vlastní rodičia, ide o život. Dnes už „len“ o život daného dieťaťa, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Možno by pomohlo, keby sme sa aj my dospelí, odborníci a rodičia, správali väčšmi tak, akoby išlo o život. Ako Mojžišova sestra, jeho matka aj pestúnka. A čo ešte sa z príbehu Mojžiša môžeme naučiť?

Marek Roháček
zakladateľ a predseda Návratu