Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

V jeden večer sa ma pri spoločnom zaspávaní Veronka len ako krátko trojročná opýtala: „Maminka, a prečo si ma nenechala teta, čo ma nosila v brušku?!“

Veronke sme už veľmi skoro rozprávali, že som ju nenosila v brušku, ale v srdiečku, tak ako to hovoria určite aj iné mamy svojim osvojeným deťom, na ktoré sa veľmi tešili. Rozprávali sme jej, ako sme ju prvý raz videli ako malé krásne bábätko. 

Hoci je možno ťažké preložiť príbeh osvojenia do reči asi dvojročného drobca, aspoň sme to skúšali a naďalej skúšame, pretože túžime, aby sa Veronka s nami cítila dobre. A tiež preto, aby vo chvíľach puberty a dospievania dokázala ľahšie prebojovať svoj vnútorný boj o vlastnej identite.

Rozprávali sme Veronke, ako raz ockovi a mne zatelefonovali a povedali, že majú pre nás malé bábätko – dievčatko. Veľmi sme sa potešili a išli sme dievčatko pozrieť. Uvideli sme malinkú princeznú s drobnými prstíkmi a velikánskym dudlíkom. A vtedy Veronka zvykla s nadšením zvolať: „To ja, ja, Veronka!“

Pri spoločných prechádzkach sme stretali tehotné mamičky alebo mamičky s bábätkami v kočíku. A to bola a je pre nás príležitosť rozprávať sa o tom, ako bábätká nielen prichádzajú na svet, ale aj do rodiny. Tak sa rozprávame o tom, že do rodiny – k mame a ockovi prichádzajú deti dvomi spôsobmi – narodením z bruška mamy alebo narodením zo srdiečka.

Keďže ja osobne som milovník kníh, Veronka mala vždy pístup aj k „dospeláckym“ knihám v našej knižnici. Neschovávame ich, ale vysvetľujeme... a aj tú , ktorá je „o matke a dieťati“ a opisuje slovom i obrazom graviditu aj pôrod. A tak aj po čítaní tejto knihy sa Veronika pýtala, či bola aj ona ako bábätko v brušku. Áno, bola, ale nie v mojom...

Veronika veľa počúvala, málo hovorila. Nielen pri téme o bábätkách a mamičkách, ale celkovo. Dvojslovné vety začala hovoriť až ako 2 a pol ročná, trojslovné tesne pred tretími narodeninami. Potom však už nielen načúvala, ale začala sa aj pýtať.

V jeden večer sa ma pri spoločnom zaspávaní Veronka len ako krátko trojročná opýtala: „Maminka, a prečo si ma nenechala teta, čo ma nosila v brušku?!“ Vedela som, že takáto alebo podobná otázka raz príde, ale i tak ma zaskočila. Asi preto, že zaznela od trojročného dieťatka.

Opatrne som Veronike vysvetlila, že tá teta (mama), si ju nemohla nechať, lebo možno bola chorá a nevládala by sa o ňu starať a možno preto, že nemala dosť peniažkov, aby jej mohla kupovať papať. No hneď som pripojila náš skutočný príbeh o tom, ako sme sa s ockom potešili, keď sme sa dozvedeli, že si budeme môcť o Veroniku starať my.Nechcela som, aby zostala s pocitom opustenia a bezmocnosti (ktorý, ktovie, možno mala i jej biologická mama).

Veroniku som držala za rúčku a opäť pripomenula to, ako sa s ockom veľmi tešíme, že ju máme.

Veronika sa potom ku mne pritúlila, začala ma hladkať po vlasoch, podobne, ako zvyknem hladievať ja ju. Vymenili sme si ešte pusinku a obe sme pokojne zaspali.

A nasledujúce ráno bolo výnimočné a krásne. Veronka zrazu odbehla do kuchyne a keďže hneď nasledovalo podozrivé ticho, nazrela som, čo robí. Stála na pomocných schodíkoch pri šporáku, pred sebou hrniec, v ktorom varievame puding alebo kašu. Usilovne do neho sypala kukuričnú krupicu so slovami: „Varím kašu – maminke a Veronke.“

Veľmi túžim, aby sme mohli s Veronkou a ockom navariť ešte veľa kaše s láskou a vedomím, že patríme k sebe a ľúbime sa.

 

Tatiana Braun,
naozajstná mama