Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Tento rok v Návrate rezonuje slogan „Detstvo potrebuje hru“. Vrátilo ma to k môjmu detstvu a snažila som sa spomenúť si na to, ako sme sa s rodičmi hrali. No ale žiadne terapeutické polhodinky, či iný luxux dotykovej terapie som nevylovila (mami, prepáč). Takto sa nám naši nevenovali. 

 

So stavebnicami či v rôznych rolových hrách sme si vystačili so súrodencami (na školu, rodinu, varenie, obchod,...). No pamätám si na iné hry, v ktorých sme dlho potrebovali aj dospelých. Napríklad pexeso, karty, či klasika - „Človeče, nehnevaj sa“. Učili nás dodržiavať pravidlá, počítať do 6, rozlíšiť farby alebo sa nehnevať, resp. hnevať sa len s mierou, no a zmierovať sa. Veľa sme sa aj hnevali a dodnes neviem, koľkokrát nás nechali vyhrať.

 

Ale „Človeče, nehnevaj sa“ je obľúbená hra aj tých detí, ktoré nevyrastajú v rodinách.Zažila som to na začiatku svojej praxe. Už vtedy som si uvedomovala paradox toho, že aj oni, decká v decáku, vedia, ako to má byť: Každý sa má čím skôr dostať do domčeka. Každá prekážka, či nie práve vydarený hod kockou, nekonečné čakanie na šťastnú 6-tku bol dôvod na smútok, lebo cesta do domčeka sa predlžuje, odďaľuje. Aj samotné putovanie môže byť veľmi zraňujúce. Kedykoľvek ťa môžu vrátiť späť. V decáku nikto nikoho nenechal vyhrať.

 

Ani neviem, ako sa v našom logu nabrali figúrky z tejto hry. Asi sa najbližšie niekoho spýtam. Zatiaľ len viem, že cieľ tejto hry by mal byť prenesený do reálneho sveta. Aby sme my dospelí boli dostatočne vynaliezaví, aby sa to všetkým deťom podarilo – dostať sa do domčeka – k tým svojim. Aby túto hru nehrali deti v domovoch, ale v rodinách.

 

Daniela Vrábľová,
Centrum Návrat v Prešove