Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

 Preskákala si všeličo. Rezné rany od otca, útek z domu pred násilím, stratu rodiny, a v nej mamy, súrodencov, pocitu domova...

 

Zažila ochranu štátu v podobe odňatia z rodiny s policajnou eskortou, umiestnenie v detskom domove, v liečebno-výchovnom ústave a opäť v detskom domove. Naučila sa, že sa veci, miesta a ľudia menia, že: „môžem ako dieťa niečo k tomu povedať, ale svet dospelých je zložitý a neviem ako budú pochopené moje slová.“ Naučila sa, že s ňou nikto nemá trpezlivosť, takže asi nie je dosť dobrý človek. Naučila sa, že jedinou istotou pre seba je ona sama.

 

Iveta má 13 rokov. Jej príbeh sa tak veľmi podobá na príbehy iných detí, ktoré stretávam už dlhé roky.

 

Začala ku mne chodiť asi 2 mesiace po vstupe do náhradnej rodiny. So záujmom počúvala, že bude súd o jej zverení do pestúnstva. So záujmom počúvala, že na súde budú jej budúci pestúnski rodičia a jej mama a asi aj otec a za ňu bude na súde nejaká žena (kolízna opatrovníčka), ktorú v živote nevidela, ani nevie, ako sa volá. Počúvala so záujmom a rozhorčením.

 

Má 13 rokov. A skúsenosti, ktoré by sme nechceli mať ani ako dospelí. Aj tieto skúsenosti ju naučili byť obozretnou a na všetko sa pýtať, pretože: „V minulosti sa ma tiež všelikto všeličo pýtal, ale neurobili podľa toho, čo som im povedala. Nechcem, aby na súde hovoril niekto za mňa. Chcem tam hovoriť ja.“

 

Nemá pocit, že sociálni pracovníci v detskom domove či na Úrade môžu za ňu ísť na súd, kde sa bude hovoriť o nej. Čo o nej vedia, prečo sa jej pýtajú a chcú to spísať? Prečo nemôže byť na súde ona sama a hovoriť o tom, ako by si predstavovala svoje kontakty so svojou mamou? Prečo sa bojí, že sa tam môže stretnúť s otcom, ktorý jej ubližoval? Prečo ho túži nakopať? Prečo nevie, či bol potrestaný za to, čo jej robil? Prečo jej na Úrade povedia, že je ešte malá na to, aby bola na súde? Prečo nemá kontakty na ľudí, ktorí sa o ňu starali v detskom domove a bolo jej s nimi dobre? Prečo? Prečo? Prečo?

 

Keď som sa s ňou začala stretávať, nevedela kto je kto – kto jej vlastne pomáha, na akom Úrade „sedí“, ako sa volá, čo v jej príbehu znamená, kedy bude môcť byť s mamou. Áno, toto počúvam od mnohých detí, ktoré chodia ku mne na terapie. Tak to je u nás zvykom. Nemajú informácie (zrozumiteľné pre ne) o „systéme“, či o „procesoch“. Ako sa môžu o takýto systém oprieť? Ako mu môžu rozumieť a dôverovať? Ako by mohli vnímať, že ich chráni?

 

Včera sme boli spolu na pošte, poslať list sudkyni. Chcela jej svojimi slovami povedať, ako sa má, kto je, o čom sníva, čo ju teší a čo by si želala. Ako povedala: „Pre prípad, že by o mne nevedela dosť. Veď rozhoduje o mne.“

Známka na list stála 45 centov. Známka, ktorá zaručí, že list príde na miesto určenia. Do rúk tej, ktorá si naštuduje správy sociálnych pracovníkov o Ivetinej aktuálnej situácii, návrh budúcich pestúnov, správu o Ivetinej pôvodnej rodine a jej aktuálnej situácii. Do rúk sudkyne, ktorá si určila deň, kedy si vypočuje všetkých, ktorých sa to týka. Aby rozhodla, ako to bude. Akým smerom pôjde Ivetin život.

 

Želám Ivete, aby si sudkyňa prečítala jej list s otvorenými očami i srdcom. Želám jej (a ďalším deťom), aby sudkyne/sudcovia považovali za samozrejmé, že deti im budú písať.

 

Iveta na konci listu pripísala PS: Sorry za chyby. (Deti učíme ospravedlniť sa už odmalička a Iveta to vie.)

 

PS odo mňa: Nemal by sa ospravedlniť Ivete „systém sociálnoprávnej ochrany detí“ za to, že ho nepozná?

 

Dana Žilinčíková
sociálna poradkyňa

 

 

Mladým ľuďom podobným Ivete sa môžeme venovať aj vďaka podpore Programu švajčiarsko-slovenskej spolupráce v rámci rozšírenej Európskej únie.

 

image002