Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Odvtedy, čo sme spustili náš projekt „Partnerstvo rodiča a odborníka“, viac uvažujem nad tým, ako tento zámer napĺňam vo svojej práci s rodinami v ohrození. V tomto článku som sa rozhodla odhaliť kúsok z toho, čo sa vo mne deje pri práci s klientom v odpore a to so zámerom podeliť sa o pár objavov na mojej ceste rastu.

 

Nech sa stretnem s akoukoľvek rodinou, s akýmkoľvek klientom, snažím sa držať niekoľkých svojich presvedčení. Jedným z najdôležitejších a zároveň aj najťažších je humanistický postoj: „ja som OK, ty si OK“. Ale ako môže dysfunkčná rodina byť OK?

 

A tu sa chcem hneď aj pristaviť: už samotný názov„dysfunkčná rodina“ sa mi zdá zavádzajúci, často sa však používa vo vzťahu k rodinám, s ktorými pracujem. Tento názov poukazuje totiž hlavne na to, že daná rodina vo viacerých oblastiach nefunguje tak, ako by to deti potrebovali. V niečom zásadnom zlyhávajú (zlá finančná situácia, záškoláctvo, alkoholizmus, vážne manželské konflikty, domáce násilie, atď.) a to v rôznej miere ohrozuje dieťa. Vplyvom takéhoto pomenovania sa však naša pozornosť upriamuje len na problémy a zvádza nás to prehliadať niečo mimoriadne dôležité, a to sú zdroje rodiny, potenciál a hlavne lásku, ktorá je v každej rodine vždy prítomná, i keď možno nie vždy viditeľná. Človek sa jednoducho musí len lepšie pozrieť, preniknúť za ochranný pancier týchto ľudí...

 

Ja hovorím skôr o „rodine v ohrození“, keďže tento názov naopak naznačuje, že rodina – ktorá je v zásade OK a má svoj význam pre vnútornú pohodu a zdravie každého jej člena – je vplyvom niečoho oslabovaná, či narušovaná. Tým ohrozením môžu byť vyššie menované problémy, ale aj menej nápadné veci, ako napr. dlhodobé neuznanie jedinečnosti a hodnoty nejakého jej člena. Som presvedčená, že správanie rodičov v akejkoľvek rodine (nie len v tých „dysfunkčných“) nie je vždy úplne OK a nie je úplne v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Tak, ako aj správanie každého jedného z nás nie je vždy OK... Stáva sa nám, že svojim správaním zraníme druhých alebo aj seba. Sme len ľudia, robíme chyby – jednáme však najlepšie, ako len v danej chvíli dokážeme. A to nás spája, je to univerzálne – aj s našimi chybami sme OK! :-) Keďže však prežitie a zdravie detí závisí od dospelých, ktorí sa oň starajú, je na mieste deti chrániť pred konaním rodičov, ktoré im vážnym spôsobom ubližuje. Tak prečo by som sa mala snažiť o partnerský prístup k rodičovi, ktorý svojmu dieťaťu ubližuje, kazí ho, zanedbáva...?

 

Odpoveďou je moje presvedčenie, že každé dieťa bytostne túži byť milované svojou mamou a svojím otcom. A zároveň pevne verím, že aj takáto rodina má často neobjavený, nevyužívaný a nerozvíjaný potenciál pre uzdravenie. Je jasné, že problémy a náročné situácie tu boli, sú a budú – zásadný rozdiel vidím ale v tom, ako na tieto situácie reagujeme. Aj títo rodičia sa môžu rozvíjať a rásť. Pre rozvoj ich potenciálu považujem práve partnerský prístup za kľúčový.

 

Inšpirovaná známou rodinnou terapeutkou V. Satirovou verím, že zmena je VŽDY možná. A ak je obmedzená zmena vonkajšia, je možná zmena vnútorná – zmena spôsobu, ako situáciu vnímame, aký jej dávame význam a ako ju prežívame a zvládame. Mám zároveň skúsenosť, že po vnútornej zmene sa prirodzene začnú diať aj zmeny vonkajšie... Pri mojej práci mám tak možnosť zažívať malé – veľké zázraky, že aj správanie rodiča, ktoré dieťaťu opakovane ubližuje, je možné pretvárať.

 

Pred pár dňami som prišla na dohodnuté stretnutie s pani Karolínou, maminou dvoch detí, ktorá čaká tretie. Už o pár týždňov má termín pôrodu. Štyri mesiace nebola na kontrole u gynekológa. Ponúkla som jej sprevádzanie na toto vyšetrenie a tak som tu. Jej mama mi však vo dverách oznamuje: „Karolína nikam nejde. Nechce sa jej. Aj som jej dohovárala a nič. Ani to s ňou nehne...“

 

V hlave mi preblesklo: To snáď nie! ...veď sme sa o tom včera dlho bavili a dohodli sa, že pôjdeme spolu. Som sklamaná, zároveň sa však nechcem nechať prevalcovať pocitmi ľútosti, že si moju prácu a úsilie nik neváži... :-) Viem, že by ma to viedlo k prístupu: ja som OK – prišla som načas a ty nie si OK – porušila si našu dohodu a nechala si ma zbytočne hodinu cestovať k vám domov.

 

Vojdem ďalej, za ňou do izby. Sedí pred telkou a ani sa na mňa nepozrie. Rozumiem, že má strach, zrejme aj pocity viny. Rieši to únikom. Zrejme nechce byť gynekológom konfrontovaná so svojim zlyhaním: mala chodiť pravidelne na kontroly a nechodila. Je jedno, aké na to mala dôvody.

 

Zanedbala to. Viem, že nemá zmysel ju poučovať, už toho počula dosť – z rôznych strán. Vyjadrujem, že mám pochopenie pre jej nepríjemné pocity a zároveň sa snažím v nej osloviť to, čo je, verím, silnejšie ako jej strach, vina a túžba uniknúť... Je to jej materinská láska k svojim deťom a túžba byť dobrou mamou.

 

Mlčí. Usilujem sa ju presmerovať k tomu, aby sa namiesto svojich obáv a palety zvierajúcich pocitov vo svojich myšlienkach zamerala viac na to, ako sa bude dobre cítiť, keď túto povinnosť bude mať už za sebou. Zároveň jej dávam priestor na vlastné rozhodnutie. Dohodnem sa s ňou, že teraz pôjdem s jej matkou niečo vybaviť a vrátim sa, nech si to zatiaľ premyslí.

 

O hodinu som späť. Vraj nejde! Trvá na svojom. Pripomínam si, že tu nie je dobré naliehať – lebo ju len viac vystresujem a pôjde do ešte väčšieho odporu. Zároveň jej však túžim pomôcť, aby mala skúsenosť s prekonávaním toho, čo jej opakovane bráni byť dobrou mamou. Únik je totiž evidentne stratégia, ktorá sa jej v živote osvedčila, a tak to bola aj tentokrát jej jasná voľba. A to žiaľ aj napriek tomu, že toto jej rozhodnutie neskôr zrejme prinesie svoje trpké ovocie (kritiku, odsúdenie a možno aj odňatie jej detí), hoci sa snaží nepripúšťať si to. Chcem, aby uvidela môj skutočný záujem ju podporiť v tomto jej vnútornom boji. Vzbudiť nádej, že obavy, ktoré má, sa možno nenaplnia... Keďže stále mlčí a hľadí do zeme, nahlas hľadám výhody navrhovaného riešenia, ktoré jej budú dávať zmysel. A zrazu jej vidím na tvári, že sa niečo deje... Usmiala sa.

 

Nakoniec sme sa dohodli, že „zabijeme dve muchy jednou ranou“ a pôjdeme nielen ku gynekológovi, ale aj k detskému lekárovi s jej najmladším, ktorý sa vraj nedávno celý vyhádzal. Jej mama ide s nami ako podpora Karolíne (už sa za tie roky, čo sa poznáme, naučila byť dcére takýmto spôsobom nablízku, keď ju potrebuje). Vybavili sme všetko. Dozvedela sa, že čaká dievčatko. A celá vysmiata sa nám chváli, že to tušila a že Igor, otec jej detí, vraj bude rád. Odchádzam od nich s pocitom, že tento boj sme spoločne vyhrali a ja verím, že ďalší bude pre ňu o kúsok ľahší. Je totiž bohatšia o novú skúsenosť.

 

Vnímam stretnutia s týmito rodinami ako jedinečnú príležitosť vzájomného obohatenia a ako cestu rastu – moju aj ich. Táto mamina tentokrát úspešne prekonala vnútorné prekážky a dokázala konať v prospech svojich detí. Vnímam to ako jeden krôčik na jej ceste postupného približovania sa predstave, ako byť dobrou mamou, takou, akou túži byť.

 

A je to aj moja cesta odborného i osobného rastu: som si vedomá, že ako odborník mám niečo, čo môžem klientovi ponúknuť - vedomosti, informácie, sprevádzanie pri napĺňaní niektorých jeho cieľov... a tak mám (podobne ako aj iní odborníci) niečo viac ako klient. Mám istú moc. A vďaka tomu sa s klientom ocitám v asymetrickom vzťahu (odborník hore – klient dole), čo vo všeobecnosti láka k pocitu nadradenosti nad ním: „ja som OK, ty nie si OK“. Takýto pocit nás v poradenstve môže ľahko zviesť k obviňovaniu, poučovaniu, usmerňovaniu klienta radami a argumentmi, ktoré hoci dávajú jasný zmysel samotnému odborníkovi, klient tomu nemusí ani rozumieť, a nie ešte mať aj záujem a schopnosť sa takýmito odporúčaniami či nariadeniami riadiť. V podriadenej pozícií tak klientovi nezostáva iné, len nájsť spôsob, ako sa z toho vyvliecť alebo naopak vyhovieť za každú cenu a naplniť očakávania odborníka, hoci aj napriek tomu, že ide proti sebe. Spôsobí to však, že sa cíti mizerne, neschopne... Odčerpáva mu to energiu, stráca vieru v seba a svoje schopnosti popasovať sa s tým, čo prichádza. Pre odborníka, naopak, opakovaná skúsenosť podobného typu, tiež nie je príjemná a môže viesť v konečnom dôsledku k jeho vyhoreniu. Postupne nadobúda pocit, že nech robí, čo robí – dáva tie najpremyslenejšie rady a odporúčania s najlepšími úmyslami, nezaberá to, resp. to prináša veľmi malé výsledky vzhľadom na vynaloženú energiu. Získa presvedčenie, že jeho prácu si klienti nevážia, jeho úsilie nemá veľký zmysel a ako sa vraví, za dobrotu, na žobrotu... :-)

 

Je to práve postoj „ja som OK, ty si OK“, ktorého sa snažím tak držať, keď sa usilujem o partnerský prístup s rodičmi detí v ohrození. Niesť zodpovednosť za udržanie si takéhoto prístupu k rodičovi, ktorý svojim správaním ubližuje svojmu dieťaťu, vyžaduje od nás odborníkov veľa. Zároveň je to ale zaujímavá cesta hľadania spôsobu podpory toho dobrého, čo v sebe má – s úctou k nemu ako k ľudskej bytosti a s vierou v jeho potenciál. 

Lenka Dvornáková,
služby pre rodiny v ohrození

 

Pre ochranu súkromia a osobných údajov našich klientov sú mená zmenené.

 

image002