Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Na konci marca sme sa práve toto opýtali 8 pestúnov. Vychovali 13 detí s traumatickou skúsenosťou. Dnes sú z tých detí dospelí vo veku 18-27 rokov.

 

Desať z nich dokončilo úspešne strednú školu – s maturitou alebo výučným listom. Dvaja sa stali rodičmi - keď mali 20 rokov – obaja sa riadne starajú o svoje deti a podľa slov pestúnov sa im „smrti rovná“, keby sa ich deti mali dostať do detského domova. Ďalší šiesti bývajú v súčasnosti so svojimi pestúnmi a pracujú alebo študujú na vysokých školách (niektorí však istý čas žili mimo domácnosti pestúnov). Štyria, hoci nebývajú so svojimi pestúnmi, využívajú s nimi pravidelný osobný alebo telefonický kontakt a radia sa o rôznych osobných témach. Jeden žije so svojou pôvodnou rodinou.


Má zmysel sa takto na to pozerať? Alebo ako? Nie, nie sú za vodou...ale veď štart v minulosti mali poriadne sťažený, niektorí z nich dokonca akoby s tým štartom začali o pár rokov neskôr ako iné deti.

 

Čo zostalo?


„Išli sme do toho s tým, že z nich urobíme lepších ľudí a to sa určite podarilo. Mali sme iba malé plány. Aby nešli do väzenia, aby neotehotneli pred 18-tkou, aby dokončili školy. To sa splnilo. Teraz sú samostatní a učia sa fungovať vo vzťahoch a samostatne žiť. Niektoré veci im roky nešli, ale teraz po troške idú.“
„Keď bol malý, furt bol taký pomalý, furt nemal oporu v učiteľoch, prekladali sme ho zo školy do školy...a teraz, s ním jediným uzavreli pracovnú zmluvu z tých mladých. Lebo takého trpezlivého človeka, ktorý za každého počasia dorobí svoju prácu, iného nemajú.“
„Bolo to v istej etape ťažké obdobie, keď sme vlastný byt nemali v bezpečí. Všetko sme museli pred nimi zamykať. Teraz po rokoch nám zverili svoje peniaze a s našou pomoc splácajú dlhy.“
„Musela som sa vyrovnať s tým, že sa musím odstrihnúť, aby som mu pomohla. Aby sa musel naučiť riešiť svoje problémy sám. Naučil sa – v rámci svojich možností.“
„Stala som sa starkou jej dieťaťu. Chodí aj za svojou rodinou, ale mne povie o svojich problémoch.“

 

Počúvam pestúnov, ktorí už vlastne nimi nie sú. Právne. Vo všetkých tých príbehoch sa však nesie to isté: boli a zostali vzťahy. Dokázali ich s tými deťmi vybudovať a byť im oporou. Prekročili hranice určené zákonom: aj po 18-tke im pomáhali, mysleli na nich, verili v nich, ale aj ich učili prijať hranice – tak ako to aj dospelý potrebuje.

 

Počúvam ich. Všetky tie príbehy som si s nimi odžila z tej druhej strany, ako profesionál. S jednými som sa zoznámila, keď prijali do pestúnstva 2 ročné dieťa, s tými druhými, keď už mali ich prijaté deti 7,8 a 9 rokov a s tamtými na začiatku ich pestúnskej dráhy, hoci prijali 12 ročné deti. Stretli sme sa ako na stretávke z gymnázia. Veď sme prešli spolu kus cesty, nasmiali sme sa, naplakali – povyťahovali spomienky.

 

Keď odišli, ostali po nich prázdne stoličky. Ale NIE PRÁZDNO. Uvedomila som si, že svoje pestúnstvo žili poctivo, najlepšie ako vedeli, s tým čo mali v rukách a s tým, ako ich v tom všetkom podporil štát a ich okolie. Chceli si poradiť so všetkým, čo prinesie ubolené dieťa, ale boli na to príliš sami. Bez dostupnej citlivej odbornej podpory a bez tolerantnej a vnímavej verejnosti.

 

Viem, že im pomáhali aspoň Kluby náhradných rodín (aj teraz spomenuli, aké to boli pre nich dôležité) a to, že sme s nimi mali vzťahy a brali ich takých, akí boli. A určite im pomáhalo aj všeličo iné.

 

Odišli. Môžem sa za 120 minút dozvedieť, čo všetko zostalo, keď pestúnstvo právne skončilo? Nie. Ale môžem sa dozvedieť aspoň niečo - potešili sa, že sme si spomenuli! A áno, povedia: „zostala horkosť, ale aj sladkosť, žiaľ, ale aj radosť, bezmoc, ale aj viera...“
A zostalo ešte niečo dôležité. Ich roky skúseností, ako tým všetkým prejsť, ako to nevzdať, ako mať pokoru, ako to urobiť ešte lepšie a ako sa vysporiadať s tým, že VŠETKO sa naozaj nedá.

 

No a tiež zostala vyslovená ich skvelá ponuka:
Ak sa niekto cíti sám na to všetko, čo sa deje s pestúnstvom po 18-tke, môže sa o nich oprieť. Ponúkli svoj čas na rozhovory. A musím povedať, boli fakt skvelí a statoční!


Dana Žilinčíková,
0905 558 193

 

 

Pestúnstvo právne skončilo. Čo zostalo? – časť prvá: Pestúni.

V roku 2016 pripravujeme:
Pestúnstvo právne skončilo. Čo zostalo? – časť druhá : Prijatí (reflexie tých, čo vyrástli v pestúnskych rodinách).
Pestúnstvo právne skončilo. Čo zostalo? – časť tretia: Moji rodičia boli pestúnmi (reflexie biologických detí).