Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

V novembrovom podvečere horí sviečka a hrá pokojná hudba. Stretávame sa na Jesenici – jesennom komunitnom stretnutí pre rodičov, ktorých sa týka už mnoho rokov adopcia či pestúnstvo.

Čím žijú, keď ich deti majú 6, 10, 14 rokov? Z čoho sú unavení? Po čom túžia? Z čoho majú obavy? A čoho sa boja ich deti a aké témy „riešia?“

Ponúkame kúsky rozhovorov, ktoré sa niesli miestnosťou:

-          Moja dcéra prišla zo školy s týmto: „Vieš, že spolužiačka je tiež adoptovaná ako ja? A vieš, že ona by chcela vidieť svoju biologickú mamu?

-          A čo som odpovedala? „Ok. Aj Ty ju môžeš vidieť keď budeš dospelá alebo ju nemusíš vidieť, keď nebudeš chcieť. Bude to na Tebe.“

-          Inokedy mi vykrikovala, že nie som jej mama. Bolelo to. Nevedela som, čo mám povedať, tak som sa jej raz spýtala: „Viem, že nie som a kto teda som?

-          A čo sa stalo potom? Hodila sa mi okolo krku a ja som vedela, že je nešťastná, že to je takto. Ale tiež, že som jej mama napriek všetkému.“

Večer pokročil, chvíľu počúvame hudbu a pijeme čaj.

 

Iná mama sa rozhovorí: „Moja dcéra potrebovala o svojej adopcii povedať každému. Doteraz to tak robí.“

 

A ďalšia mama pridá: „ A moja zase nechce o tom hovoriť a ja ju v tom povzbudzujem, že je to ok – že niekto to môže mať tak a niekto zase inak.“

 

Niektoré témy sme len tak prešli, iné zase  hlboko zarezonovali. Napríklad dospievanie a vzďaľovanie sa detí od rodičov. A ako si vytvoriť čas na dieťa práve v tomto období napríklad spoločnými výletmi vo dvojici.

A silnou témou bola aj téma emočných zranení,  ktoré predchádzali adopcii: napr. bolesť z nenaplnenia rodičovstva biologickou cestou a čo to robilo so životom partnerským i milostným. A o potrebe zdieľať túto bolesť  aj s inými.

 

Jesenica skončila. Rodičia sa vrátili k svojim adoptovaným deťom. A my dúfame, že našli povzbudenie pre ďalšie dni a týždne svojho rodičovstva. Myslím na nich: ich rodičovstvo začalo možno inak, ale je pre nich skutočné, hlboké a napĺňajúce.

 

Jedna z mám to krásne zhrnula: „Neviem ako milujú biologickí rodičia svoje deti, ale myslím si, že keby sa mi narodila, milovala by som ju rovnako.“

 

Od roku 1998 až do roku 2018 sa v našich priestoroch každomesačne schádzali výnimočné rodiny v Klube náhradných rodín.  Väčšina detí z týchto rodín je už dospelá. Jesenica nadviazala na tradíciu tohto Klubu a chce vytvoriť tradíciu novú. Akú? To ukáže čas a možno terajší náhradní rodičia, s ktorými sa stretávame.

 

Veľa síl im prajeme a už teraz sa tešíme na Fašiangovú podvečernicu: 23. januára 2020 o 17-tej.

 

Danka Koníček-Žilinčíková,
Centrum Návrat v Banskej Bystrici

 

nadacia logo new web

Stretnutie bolo súčasťou služieb Návratu, ktoré realizujeme aj s podporou Nadácie Orange.