Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Čo môžeme dať iným, čo nás nestojí takmer nič a má potenciál zlepšiť kvalitu ich života? Na čo sme prišli na výletoch s troma nádhernými dievčatami v puberte, ktoré žijú v náhradných rodinách?

 

9:30 ráno a do auta mi nastupuje okaté dievča, až príliš „okukané“ na svoj vek. Vidíme sa prvýkrát. Ďalšie milé dievča už sedí na zadnom sedadle nášho Návratového auta a teší sa na prvý spoločný výlet, na ktorý ich beriem. Prvé minúty v aute sú tiché, v spätnom zrkadle zachytávam v ich očiach jemnú neistotu a otázniky. Kto je táto žena, prečo sa o nás zaujíma a čo máme čakať od tohto výletu?

 

Ďalšia zastávka, Kremnica. Pridáva sa k nám o niečo staršia, no záujmami a životným príbehom podobná kočka, ktorá kompletizuje našu výpravu. Tri baby v puberte, z ktorých ani jedna nemala možnosť vyrastať so svojimi biologickými rodičmi. A ja. Mladá psychologička, ktorá im chce spríjemniť prvé letné dni.

 

Ako ideme námestím, atmosféra sa uvoľňuje a rozbieha sa medzi nimi rozhovor. Pozorujem ako rýchlo sa adaptovali na nových ľudí v ich bezprostrednom okolí, ako rýchlo si zvykli na nepoznané miesto a ako rýchlo sa bez okolkov bavia o tom, čo ich v živote trápi. Akoby z diaľky pozorujem ako sa medzi nimi tvorí neviditeľné prepojenie. Usmievam sa. Neskôr v cukrárni sa na mňa jedna z nich obráti a pošušká: „Veď oni riešia úplne to isté čo ja! Tiež im to doma niekedy poriadne lezie na nervy...,“ v očiach sa jej zračí prekvapenie, no zároveň v nich vidím upokojenie, záujem a vďaku. Dievčatám veľa netreba, aby sa postupne počas spoločných výletov začali nie len zverovať jedna druhej s trampotami, s ktorými zápasia v škole, doma a v partii, ale opisujú aj svoje sny a túžby do budúcnosti. Trpezlivo počúvam a premýšľam nad veľkým odhodlaním, ktoré je v nich. Koľko odvahy a snov majú, koľko toho chcú spraviť inak ako ich rodičia, koľko toho majú za sebou. A dokážu o tom hovoriť s takou ľahkosťou! Premýšľam nad tým, či tieto dievčatá vôbec tušia akú obrovskú vnútornú silu majú!

 

S úprimným záujmom zisťujem, čo im pomáha, keď sú v náročnej situácii: „Dobrá nálada. Keď je človek smutný, tak mu to nepomáha. Keď si negatívny, tak okolie je tiež negatívne. Máme možnosť sa rozhodnúť a radšej myslím na pekné veci. Hoci niekedy je to ťažké, keď mi je zle,“ ovalí ma 14-ročné dievča hĺbkou svojej životnej filozofie. „Jasné. A radšej sa zasmejem na tom, keď mi niečo nejde, ako mám byť nahnevaná a mrzutá. Ako mi to pomôže?“ pridáva sa ďalšia a spoločne rozoberáme stratégie, ktorými si vieme uľahčiť život. Zhodneme sa, že najpríjemnejší je humor a smiech.

 

Ako plynie čas a trochu sa poznáme, príde reč na plány, sny a očakávania do budúcnosti. Niektoré sú vzdialené a abstraktné, iné sú na spadnutie a veľmi konkrétne. Snívajú o stredných školách, kam by sa radi  dostali, nových mestách, ktoré spoznajú, ľuďoch, ktorých stretnú a o situáciách, ktoré ich čakajú. Necítia sa pripravené, no sú jemne netrpezlivé. Kedy to už bude? Kedy budem dospelá? A čo sa tým zmení? V hlase majú obavu aj vzrušenie. Kreslíme si spoločne situácie, na ktoré sa tešia a ktorých sa obávajú. Ďalej sa ich pýtam, čo ešte pomáha v živote, aby sme zvládli náročné situácie.

„No, priatelia. Teda, dobrí priatelia!“ hovorí jedna z nich. Ale podľa čoho rozpoznáme dobrých priateľov?

Doplní ju iná: „Dobrý priateľ sa na nás nevykašle keď máme zlú chvíľu. To je dobrý kamarát. A lepšie je mať pár kamarátov ako plno, ktorí nie sú úprimní.“Presne, mne stačia dvaja-traja kamaráti, ktorým verím.“ Uzatvára tretia. Dievčatá sú evidentne na jednej vlne a ja opäť raz s úsmevom sledujem, ako zreteľne vidia svoje hodnoty.

 

Od priateľov je už len krôčik k rozprave o tom, za čo sme v živote vďační a čo nám pomáha zdravo fungovať„Nádej!“ vytrhne ma jedna z nich z premýšľania. „Každý potrebuje nádej. Každý to potrebuje občas počuť, že mu niečo ide a že mu niekto verí. Nádej v tom, čo nás baví, je dôležitá. Pomohlo mi, napríklad, keď ste povedali, že mi veríte, že to zvládnem (bavili sme sa o sne ísť na strednú školu vzdialenú od bydliska).”

Vtedy mi znova došlo to, čo si pri práci v Návrate uvedomujem denne.  Tie najobyčajnejšie veci sú tie najkľúčovejšie. A vždy ma prekvapí, že ma to vie prekvapiť.

 

Zorganizovali sme pre ne výlet. Trip. 3P. Pozornosť, prijatie a povzbudenie. Poskytli im pozorné ucho, nefalšovaný záujem a bezpečný priestor - veci, ktoré sa miestami môžu zdať až príliš „obyčajné” na to, aby sme ich chceli niekomu darovať. Pritom majú tú najväčšiu váhu. Veci, ktoré potrebuje každý. A tieto dievčatá nie sú iné.

 

Anna Štekrová,
psychologička z Centra Návrat v Banskej Bystrici

 

Psychosociálna podpora pre deti a dospievajúcich skupinovou formou je, okrem individualnych konzultácií, účinným spôsobom podpory psychického zdravia osôb prekonajúcich nepriaznivé udalosti detstva. Patrí k štandardným službám v rámci služieb nášho akreditovaného subjektu i služieb Centra pre deti a rodinu Návrat.