Základný fenomén, na ktorom stojí akákoľvek pomoc dieťaťu je v každom z nás.
Keď vidíme dieťa v ohrození, spustí sa v nás prirodzená reakcia.

Máme to v sebe! Stačí sa len nechať viesť a život mnohých detí sa môže zlepšiť.
Aj okolo vás sú deti, ktorým ide rôznym spôsobom o život. Pretože to, čo prežijú resp. naopak neprežijú v detstve, ich ovplyvní na celý život.

Čo by ste urobili, keby ste si všimli, že na chodníku stojí kočík a ozýva sa z neho plač malého bábätka?

Ako reagovali ľudia v uliciach Žiliny, ktorých sme začiatkom septembra pozorovali v rámci malého sociálneho experimentu si môžete pozrieť vo videu.

Čo je rozhodujúce v kritickej situácii? (komentár psychologičky k experimentu s kočíkom)

Ignorovať plač bábätka je z bio-psychologického hľadiska nemožné. Keď začujeme plakať aj cudzie bábätko, hneď to strhne našu pozornosť.

• Čo sa to v nás deje, keď vidíme dieťa plakať?

  Stane sa to automaticky, je to dané evolučne. Malé dieťa by bez pomoci dospelého neprežilo ani v dávnej minulosti, ani v súčasnosti. Poskytnúť pomoc plačúcemu dieťaťu zabezpečovalo prežitie človeka ako druhu. Pomáhať aj cudzím deťom máme teda zakódované v sebe.

   

  Detský plač v dospelom vyvolá vylučovanie oxytocínu - známeho ako hormón lásky, ktorý nás poháňa plačúcemu dieťaťu na pomoc. Plač bábätka tiež aktivuje centrum v mozgu dospelého, ktoré zodpovedá za empatiu a starostlivosť.

Napriek tomu, že plač bábätka ovplyvňuje činnosť našich hormónov a mozgu, sa niektorí dospelí na ulici pri plačúcom kočíku nezastavili.

• Čo sa to teda udialo v experimente, keď sme na ulici v meste nechali stáť osamelý kočík s plačúcim dieťaťom?

   

  Do našej experimentálnej situácie vstupovali rôzne okolnosti, napr.: 

  * Kočík na veľmi širokej alebo rušnej ulici. V úzkych uličkách sa ľudia pri kočíku zastavovali častejšie.

  * Na širšej či rušnejšej ulici sa skôr spoľahli, že pomôže niekto iný alebo sa mohli tváriť, že si "problém" nevšimli.

  * Často ľudí odrádzalo aj to, či sa "matka" plačúceho dieťaťa nebude hnevať, že sa do jej bábätka stará niekto cudzí. Očakávali nepríjemnú reakciu od rodičov opusteného dieťaťa. Či vôbec môžu zasiahnuť pri cudzom dieťati.

   

  Našlo sa ale pomerne veľa ľudí, ktorí obavy prekonali a reagovali na plač neznámeho bábätka a zareagovali.

  * Išli kočík skontrolovať.

  * Zrakom hľadali, komu na ulici by kočík mohol patriť.

  * Dieťatko pokolísali.

  * Boli ochotní čakať pri dieťati, kým prídu rodičia.

  * Boli odhodlaní volať políciu, ak by to bolo treba...

   

  Zastavovali sa ženy aj muži. Ženy samozrejme prevažovali.

   

  Zdalo sa mi, že sa pri kočíku zastavuje veľmi málo ľudí a "naše bábätko" v ňom pritom tak žalostne narieka. Filmári zas vraveli, že sa zastavuje viac ľudí, ako pri iných aktivitách, ktoré v minulosti na uliciach natáčali. Žeby predsa deti v ohrození strhávali pozornosť ľudí viac ako iné veci? To by bola dobrá správa.

Čo je teda rozhodujúce v kritickej situácii?

Deti sa môžu v živote dostať do situácií, kedy sa ocitnú samé a nebudú si vedieť sami poradiť, pomôcť. Matka odbehne za jedným dieťaťom a jej druhé dieťa sa zatiaľ dostane do nebezpečnej situácie. Alebo mama z nejakého dôvodu odpadne a okoloidúci musia ratovať aj ju, aj dieťa, ktoré má pri sebe. Vtedy je výborné, že sa nájdu dospelí, ktorí sú ochotní  prekonať svoje zábrany a zariskovať skôr ako začnú "nezodpovedných" rodičov odsudzovať alebo nebodaj už dieťatku prisudzovať farbu pokožky. Posúdením situácie alebo rodičov dieťaťu nepomôžeme.

V kritickej situácii je rozhodujúce, ak sa nájdu ľudia, ktorí budú rýchlo konať. Zariskujú hnev alebo že sa niekto urazí. Dieťaťu pomôžu aj v situácii, kde sa nachádza aj množstvo iných ľudí, napríklad na širokej a rušnej ulici. Zoberú zodpovednosť do svojich rúk a nebudú problém ignorovať, nebudú sa spoliehať, že zasiahne niekto druhý.

Ak budeme v kritickej situácii takto reagovať, budeme vytvárať dobrý a bezpečný svet nielen pre vlastné deti. 

Denisa Ničíková,
psychologikča Centra Návrat v Žiline

Projekt (Keď) Ide o život má za cieľ predstaviť pestúnstvo a jeho rôzne rozmery.
Od pestúnstva ako otvorenosti a vnímavosti k potrebám detí až po pestúnstvo ako jedinú šancu na život v rodine pre mnohé deti vyrastajúce mimo rodiny.

• Projekt (Keď) Ide o život

   

  Na Slovensku sa za posledných 20 rokov dramaticky a pozitívnym smerom zmenila starostlivosť o deti, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej rodine. Len málo ľudí už dnes považuje za dobré dlhodobé riešenie život v detskom domove. Veľa maličkých detí nachádza nový domov v adoptívnej rodine a nepovažujeme to už za zvláštnosť. Malé deti, ktoré nemôžu byť adoptované a sú v starostlivosti detského domova už vyrastajú v profesionálnych rodinách minimálne do šiestich rokov, pretože si uvedomujeme, že vzťah s jednou blízkou osobou je v ranom detstve nenahraditeľný a bez neho dieťa emocionálne, sociálne aj mentálne stráda. V určitom zmysle ide dieťaťu bez rodiny o život.

  
  Napriek týmto pozitívnym zmenám je na Slovensku stále veľká skupina detí, ktoré vyrastajú dlhodobo mimo rodinného prostredia. Sú to hlavne staršie deti, medzi 8. a 18. rokom, deti so zdravotnými problémami, väčšie skupiny súrodencov. Pre tieto deti ťažko hľadáme rodinu a dostali dokonca svoju nálepku „ťažko umiestniteľné deti“.

  
  Riešením pre tieto deti môže byť pestúnska starostlivosť, o ktorej sa na Slovenku málo hovorí, málo ľudí rozumie, čo to vlastne je. Pestúni sa starajú u zverené dieťa do jeho 18 rokov, dieťa ale môže komunikovať so svojou biologickou rodinou, pokiaľ chce a je to preň užitočné. Pestún dostáva príspevok na zverené dieťa a tzv. odmenu pestúna, takže je do určitej miery pestúnstvo finančne podporené. Aby mohla byť pestúnska starostlivosť efektívnym riešením pre veľkú časť detí, ktoré sú dnes „zaseknuté“ v inštitucionálnej starostlivosti, je potrebné podporiť ho odbornými službami, systematickou podporou pestúnov, upraviť ho legislatívne a zvýšiť aj materiálnu a finančnú podporu.

  
  Projekt (Keď) Ide o život, ktorý realizujeme v spolupráci s Nadáciou Orange má za cieľ hovoriť viac o pestúnstve, o jeho mnohých rozmeroch. Pod pestúnstvom nemáme v širšom zmysle na mysli len to, že rodina príjme dieťa do svojho domova.

  
  Základný fenomén, na ktorom stojí akákoľvek pomoc dieťaťu je v každom z nás. Keď vidíme dieťa v ohrození, bez pomoci, automaticky sa v nás rozbieha určitý proces. Automaticky reagujeme na detský plač alebo pohľad na dieťa, ktoré spadlo, ublížilo si, všimneme si ho, bežíme mu na pomoc, odkladáme všetko, čo máme v rukách. Nepremýšľame nad tým, reagujeme až fyziologicky. Je to dôležitá výbava každého z nás, ktorá zabezpečuje prežitie ľudského rodu a dokonca funguje aj v niektorých živočíšnych spoločenstvách. Máme to v sebe. Stačí počúvať tento svoj vnútorný hlas. Preto v úvodnej časti projektu (Keď) Ide o život hovoríme: „Máš to v sebe“!

  
  Krok ďalej môžeme spraviť, ak si všímame deti vo svojom bezprostrednom okolí so záujmom a snažíme sa im porozumieť. Dieťa od susedov, ktoré sa potuluje často samo vonku, môžeme pozvať k nám, aby sa pohralo, pomôcť mu s domácimi úlohami, vziať ho na výlet, ponúknuť pomoc a priateľstvo jeho rodičom. Nevyžaduje to veľký záväzok, je to o našom postoji.

  
  Na tejto základnej výbave, ktorú máme v sebe – všímavosť, automatická pohnútka pomôcť dieťaťu, uvedomenie, že dieťaťu, ak je ohrozené alebo opustené ide o život - môže vyrásť rozhodnutie ponúknuť dieťaťu vzťah a domov. Tak vzniká pestúnsky vzťah, o ktorom budeme hovoriť v záverečnej fáze projektu (Keď) Ide o život.

Projekt sa uskutočňuje vďaka podpore Nadácie Orange.