Vidíme za drobnosťami väčší obraz?

„Vaša práca vám zaberie väčšinu vášho života a jediný spôsob,
ako byť naozaj spokojný, je dokázať niečo veľké.
A jediný spôsob, ako dokázať veľké veci,
je milovať to, čo robíte.“
Steve Jobs

Netradičný čas korona krízy vyzýva k netradičným riešeniam. Tieto slová si opakujem každé ráno, keď namiesto do kancelárie, mierim k môjmu domácemu – dočasne pracovnému – stolu. Ako prvú vec otváram emailovú schránku a pozerám, čo sa v nej od večera nazbieralo. S niektorými klientmi dohodadujeme online stretnutie a popri tom sa pozdieľajú, ako a kde trávili víkend, aké pokroky ich deťúrence dosiahli. Snažím sa byť s každým z nich v kontakte aspoň raz za 2 týždne, aby cítili, že sme tu pre nich: aj teraz, aj takto. Iné emaily sú závažnejšie, odhaľujúce rodinné drámy, plné smútkov a strachov.

Opatrne hľadám slová, ktoré v tomto čase majú väčšiu váhu než inokedy. Snažím sa poradiť a poukázať na to podstatné (a nechať tak to menej dôležité). Zbadať spolu s klientmi rôzne zdroje, ktoré môžu byť ich záchranným kolesom na preplávanie krízou. Občas sú to maličkosti, aby rodič vnímal, čo všetko sa mu  s dieťaťom aj v tomto čase darí alebo aby trávil každý deň chvíľku osamote a „dobil baterky“. Inokedy sa opieram o odporúčania iných psychológov a psychoterapeutov. Poradím sa cez telefón s kolegom, či neriešil s klientom podobnú situáciu. Alebo hľadám na internete rôzne video prednášky, články, tipy na knihy, ktoré následne klientom odporúčam. Korona doba ma nabáda k tvorivým postupom, ako pomôcť klientom pri riešení ich ťažkostí. A s uspokojením zisťujem, že rozhodne je kde a z čoho čerpať.

1. Čriepok: Pred obedom nastáva čas na telefonát pestúnovi, single rodičovi, ktorý sa stará o teenagera. Rozpráva mi, ako sa snaží syna motivovať k učeniu, pochvaľuje si prístup školy (že nebazíruje na nepodstatnom). Podporujem ho v komunikácii s rodičmi spolužiakov i učiteľmi. Plynule prechádzame k nejasnej situácii ohľadne prijímačiek na strednú školu. Veľmi mu záleží, aby sa jeho synovi v živote darilo a snaží sa ho nasmerovať na takú profesnú dráhu, ktorá by ho napĺňala. Na konci rozhovoru sa dotkneme riskantných lákadiel mladých, cigariet a alkoholu. Pestúnov syn chodí každý druhý deň von za kamarátmi, ale dodržiava všetky bezpečnostné opatrenia i večierku a v jeho správaní pestún nepozoruje žiadne výkyvy. Vyzerá to, že je to na dobrej ceste a umiestnenie v diagnostickom ústave, ktoré mu hrozilo v zime, sa podarilo zažehnať.
2. Čriepok: Na pol druhú mám dohodnutý video telefonát s mamičkou, ktorá robí pre svojho malého synčeka knihu života (dôležitý nástroj na uchopenie životného príbehu dieťaťa a formovanie zdravej identity). Do e-mailu mi vopred posiela odfotené stránky, ktoré sa jej podarili vytvoriť od predchádzajúceho telefonátu a ja sa tak mám možnosť pripraviť na rozhovor. Píšem si pár poznámok, čo sa mamičke obzvlášť podarilo vystihnúť a čo by bolo dobré preformulovať. Takisto si v metodických materiáloch ku knihám života nalistujem ďalšiu tému, ktorú mamičke vysvetlím a bude ju mať za úlohu spracovať do ďalšieho online stretnutia. Tentokrát sa venujeme téme alternatívnych rodín, teda akými rôznymi spôsobmi môže vzniknúť rodina. Dieťaťu to pomáha normalizovať jeho situáciu: že nie je jediné, ktoré nemôže žiť so svojimi biologickými rodičmi. Pristavíme sa pri rôznych rozprávkach, ktoré sa venujú adopcii a pestúnstvu. Niektoré poznám, iné sú pre mňa novinkou, tak mi mamička so zanietením rozpráva základnú dejovú líniu (celkom ma to vtiahne, tak si neskôr vypočujem celú rozprávku na youtube). Zamýšľame sa nad tým, že v príbehoch sú rodičia a prijaté mláďatká často príslušníkmi iných živočíšnych druhov. Myslím, že to nebude náhoda a deti sa takto môžu učiť tolerancii a (seba)prijatiu odlišností. Do najbližšieho stretnutia majú za úlohu jednoducho a výstižne popísať, ako funguje systém ochrany detí na Slovensku. Hlavným odkazom je, že v živote dieťaťa existovalo veľa ľudí, ktorým veľmi záležalo, aby mu našli bezpečné miesto: domov a rodinu.
3. Čriepok: V tento deň ma čaká ešte jedno priblíženie sa klientom prostrednícvom vymožeností internetu. Cez aplikáciu zoom, ktorá umožňuje malé videokonferencie, sa spolu s kolegyňou psychologičkou, spájame so 4 teenagerkami z adoptívnych a pestúnskych rodín. Stretávame sa už dva a pol roka, približne raz za mesiac a za tú dobu sa medzi nimi vytvorilo pevné priateľské puto. Možnosť zdieľania s niekým, kto má podobný životný príbeh a potýka sa s podobnými situáciami, je pre dievčatá vzácna. Na úvod jedna cez druhú rozprávajú, aký mali deň, čo sa učili či aký online test ich na druhý deň čaká. Niektoré z nich ešte trávia čas iba so svojou rodinou a s vrstovníkmi sa kontaktujú sociálne siete, tie extrovertnejšie sa už začali stretávať vonku aj s kamarátmi. Všetky sa však rôznymi spôsobmi zápasia s nudou a osamelosťou, a tak sa na ne pozrieme bližšie. Najprv dievčatá hovoria svoje názory, ako vnímajú samotu a osamelosť a tiež si spomínajú na rôzne filmy, knižky a najmä pesničky, ktoré ich vystihujú. Následne sa rozprávame o spôsoboch, ako si s nimi čo najlepšie poradiť. V hlave mi ešte dlho znejú slová jednej pesničky, ktorú spomenuli: „Prešli sme dlhú cestu, odkedy sme začali a ja dúfam, že Ti o nej porozprávam, keď sa znovu uvidíme.“

Väčší obraz

Keď si na konci dňa robím zápis svojich pracovných aktivít, zdá sa mi, že bol ako mozaika zložený z mnohých drobných pestrofarebných čriepkov. Keď však trochu poodstúpim, vidím obrázok, ktorý poukazuje na niečo väčšie. Byť s druhými – klientmi a ich rodinami – najrôznejšími viac či menej tradičnými spôsobmi a spoločne vytvárať veľké veci: ich spokojnosť a šťastie, je práca, ktorú milujem.

Zuzana Gőcze Kucharová,

psychologička Centra Návrat v Bratislave

Projekt Spolu pre deti – odborná a komunitná podpora náhradných rodín BA (ITMS: 312041H218) sa realizuje vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.