Keď som po krátkej a dosť neutešenej skúsenosti práce v detskom domove nastúpila do Návratu a dostala do náplne práce aj službu sprostredkovania, bol to skok do neznáma, pohľad tak trochu z opačného konca. Zostavovali sme akýsi zoznam a ja som medzi všetkými spismi v kartotéke našla aj správy detí, ktoré som poznala z domova – môjho predchádzajúceho pracoviska! Zrazu to bolo reálne. Dať týmto deťom šancu na život v rodine! Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala a prvé pokusy boli možno rozpačité. Keď to konečne vyšlo, z celého toho nadšenia som bola až sklamaná! … lebo za dverami nestáli ďalší rodičia, ktorí by si prišli hľadať dieťatko.
Odvtedy sme pracovali s mnohými deťmi. Niektoré sú úspešne v novej rodine. Až neskôr sa mi dostal do rúk materiál s výpoveďami adoptovaných detí. Zaujalo ma konštatovanie jedného z nich: „Nepamätám si nikoho z môjho detstva, zaujímalo by ma, či si niekto pamätá mňa“. Akoby to hovorilo niektoré z našich sprostredkovaných detí! Tak, ako si moji rodičia pamätajú okolnosti môjho narodenia, tak si ja pamätám okolnosti ich „narodenia“ novým rodičom.
Matej mal byť pôvodne vytúžená dcérka, ale také originálne ušká už nenájdeme nikdy.
Naopak, ročná Perla, na fotografii maličká v objatí obrovského plyšového maca, obstála aj v konkurencii novorodencov.
Igorka som ponúkala súbežne s prípravami na svoju svadbu – vtedy jediný krát zakvitla v našej konzultačke biela hviezdicová voskovka.
Šimon – pôvodne som hľadala sestru pre pestúnskeho syna. Žiadateľom som predstavila dievčatá a priplietol sa aj jeden fešák. Oni si to pozorne pozreli, potom sa išli prejsť. Vrátili sa s rozhodnutím – „vyhral“ to Šimon. Keď som ho mala možnosť vidieť po mnohých rokoch, už hlavou prerastal svoju pestúnku (aj mňa). Fešný chlapec, s bratom sa majú radi – tak bratsky.
Mesačného Julka nová mamka nepotrebovala ani vidieť na fotografii. Všetko, čo som jej o ňom povedala, bolo dosť na to, aby vedela, že práve jeho budú ľúbiť – aj bez obrazového materiálu.
Boli aj deti bez mena, ale ani na tie sa nedá zabudnúť. Nová mamka s ohromnou hrdosťou dávala modroočke vznešené meno Alexandra a malý bacuľko dostal meno Julián. Dvojmesačného Erika si doniesli domov na moje narodeniny a bola som prvý človek z ich okolia, komu ho ukázali. Iný darček som si už ani neželala.
Celý proces (sprostredkovanie, interakcie a súdne konanie) malého Norbika sprevádzali anjeli. Ešte nikdy som nemala možnosť sledovať také efektívne a jednotné konanie úradu, súdu a všetkých zainteresovaných inštitúcií. Netrvalo to ani mesiac a bol doma. Asi aj samé nebo chcelo, aby si ho títo rodičia zobrali. No Norbik nebol zdravý, podobne ako Maťko, Matejko, Jožko, či Samko – pôvodne bábätká so zdravotnými ťažkosťami a nejasnou prognózou (srdiečko, obličky, svalový tonus, tráviaci systém). Ich noví rodičia ich chceli aj za cenu, že by starostlivosť o nich bola viac ako len bežné rodičovstvo. Spočiatku to tak aj bolo, no neskôr som sa stala svedkom zázrakov v priamom prenose – všetci sa vyliečili – láskou! Ani bratislavskí špecialisti nechceli po dvoch rokoch veriť, že vidia to isté dieťa. Teraz už v mnohých oblastiach predbehli svojich rovesníkov.
Chcem povedať všetkým deťom, či už majú 5 mesiacov alebo 15 rokov a ich príbeh sa premiešal s Návratom, že si ich pamätáme! Každý bol jedinečný, významný a čarovný! Pre mňa nezabudnuteľný!
Príbeh o zabudnutej Hanke si môžete prečítať na TU.
Text bol publikovaný v časopise Slovo, č. 19/20 http://casopisslovo.sk/
špeciálna pedagogička
Newsletter
Pozývame vás do sveta našich príbehov. Prihláste sa na odber mimoriadnych správ z Návratu.
