Stretnutie s náhradnou rodinou sa pre nás často začína už pri príprave budúcich adoptívnych rodičov alebo pestúnov. Ich budúce deti niekedy vidíme skôr ako oni a sprostredkujeme im kontakt. Niektorí potom využijú naše poradenstvo alebo špeciálne terapeutické služby krátkodobo. S niektorými deťmi postupne spracovávame ich životný príbeh, ktorý ich v krátkom čase priviedol na rôzne miesta, k rôznym dospelým, ktorí s nimi rôzne zaobchádzali. Niekedy je ten príbeh ťažké si aj zapamätať, ale tie deti ho prežili. No a niektoré náhradné rodiny sprevádzame od začiatku ich spolužitia celé roky. Na tomto mieste sme zozbierali kúsky týchto zamotaných príbehov, ktoré našim rodinám pomáhame rozmotať.
,,Vždy sa rada pohrúžim do nového príbehu opusteného dieťaťa, pre ktoré citlivo hľadám nových rodičov. Sú to už desiatky detí, ktoré vďaka Návratu našli svoje rodiny, často sú v mojich myšlienkach – mám ich tak trochu za „svoje“. Tešia ma stretnutia s nimi, rada im posuniem skúsenosti ako najlepšie zvládnuť adaptačné obdobie – cez dotyk a nosenie dieťaťa, sprevádzanie tvorbou čiary, knihy života, ale aj ako zvládnuť také “normálne” rodičovstvo. Ale prežívam aj bázeň, či bolo správne moje vnútorné cítenie, intuícia, do ktorej rodiny zveriť konkrétne dieťa a či je preň tým najlepším miestom zo všetkých, ktoré som mohla vybrať.”
Zuzana Petrincová, sociálna poradkyňa z Centra Návrat v Bratislave
,,Chlapček, ktorý sa dostal do rodiny z detského domova ako 2-ročný, bol veľmi šikovný a milý, no často plakával a všetkého sa ľakal. Jeho noví rodičia nevedeli, prečo sa bojí zostať chvíľku v postieľke sám, prečo odmieta jesť tvrdšie jedlá alebo sa desí kúpania. Nevedeli, kto by im pomohol porozumieť mu. V čase, keď chlapček nastúpil do školy, začali väčšie ťažkosti – vyrušoval, nestíhal v učení. Skúšali pochvalu i trest, nič však nefungovalo. Začali mať pocit, že chlapček je proste taký. Dobrí priatelia adoptívnym rodičom odporučili Návrat. Od tej chvíle dochádzali na psychologické poradenstvo, postupne aj na terapiu. Po roku a pol spoločnej práce rodičia vnímajú veľkú zmenu v rodinnom živote. Ich adoptívny syn je veselší, v novej – menšej škole sa mu darí, menej „vyvádza“. Rodičia vnímajú mnohé jeho silné stránky, ktoré predtým nevideli a cielene ich oceňujú. Zistili ako sa so synom hrať, aby mali z toho obe strany radosť, aj ako hovoriť o smutných veciach zo začiatku synčekovho života. Rodičia sa cítia omnoho lepšie vo svojej rodičovskej role a prežívajú viac radosti zo spoločného rodinného života. Už necítia bezmocnosť zo synovej odlišnosti a vedia byť sebe navzájom i jemu oporou.”
Soňa Očkášová, psychologička z Centra Návrat v Bratislave
,,Potešilo ma, že adoptívni rodičia troch detí scitlivujú prostredníctvom “filiálnej terapie” svoj prístup k deťom, reflektujú svoje doterajšie rodičovstvo a učia sa novému prístupu. Doteraz boli rodičmi, akými vedeli byť prirodzene. Niečo v ich rodičovstve fungovalo, niečo vôbec. Hrozilo, že sa rodina rozpadne. Som rada, že máme poruke filiálnu terapiu, ktorá pomáha štruktúrovane a efektívne otvoriť a vylaďovať rôzne aspekty rodičovstva. A že vďaka nej je možné posilniť kompetencie rodičov, aby deti získali pocit, že ich rodičia plne prijímajú.“
Denisa Ničíková, psychologička z Centra Návrat v Žiline
,,10-ročný rómsky chlapec Adam, ktorý po strate svojich biologických rodičov vyrastá v pestúnskej rodine mi do monitoru ukazuje pištoľ z kartónu. Je premyslená do detailov, má zásobník a náboje a precízny tvar. S úžasom počúvam, ako hovorí o tom, že zbraň používajú policajti na ochranu druhých. Aj on chce byť pri polícii a ochraňovať. Pýtam sa, kde sa takáto perfektná imitácia zbrane dá získať. S jeho obvyklou veselosťou v hlase mi hovorí: „Nikde, ja som si ju vyrobil sám!“ Žasnem.
Naša spolupráca sa začala v online časoch, keď začala prvá vlna vírusu a pár týždňov trvalo, kým sme sa mohli stretnúť aj osobne. Dôvodom psychologickej starostlivosti boli náročné situácie spojené s Adamovým prežívaním inakosti a jeho neprijatím v škole. Budovať vzťah cez monitor sa môže zdať ako náročná úloha, hlavne pre psychológa – ale potreby klientov nemiznú a nezmenšia sa ani kvôli pandemickej situácii. Práve naopak. ,,Povedali mi, že sa budú so mnou kamarátiť, len keď budem mať bielu kožu“, hovorí o svojich spolužiakoch. ,,A čo to pre Teba znamenalo?“ pýtam sa. ,,Aby som sa prefarbil. Však ich chcem mať za kamarátov, “ odpovedal. ,, A čo si potom urobil?“ ,,Kúpil som si bielu farbu a nafarbil som si telo.“ ,,A potom sa s Tebou kamarátili?“ ,,Smiali sa mi, že som ako opica.“ Po rokoch šikany, rasizmu a psychického neprijatia v triede má Adam vážne psychosomatické ťažkosti, ešte chvíľu a môžu sa rozvinúť diagnózy určené psychiatrom.
Už je to vyše 8 mesiacov, čo sa stretávame a vždy sa na naše stretnutia nesmierne teším. Zakaždým totiž uňho objavujem nové a nové ,,diamanty” – vlastnosti, postoje, skúsenosti, ktoré ho skutočne robia ,,iným”. Otvorene hovorí o smútku, má nadpriemerne rozvinutú schopnosť empatie, je bezhranične kreatívny a sám si nachádza aj spôsoby, ako uvoľniť napätie a spracovávať negatívne skúsenosti. Začal písať vlastnú knihu o skúsenostiach so šikanou. Ruka v ruke spoločne prechádzame jeho trápeniami, náročným životným príbehom, ale aj krásou jeho inakosti. Spoločne meníme význam slova INÝ. Pretože iný znamená JEDINEČNÝ. A byť jedinečný je predsa super!”
Anna Štekrová, psychologička z Centra Návrat v Banskej Bystrici
,,Karty v živote nebývajú spravodlivo rozdané. A tak dvom malým školákom najskôr odišiel zo života otec. Pohnevali sa s mamou a mama priviedla domov iného uja. Zvykli si. Ale onedlho odišiel aj ten nový ujo. A zobral so sebou ich malú sestričku. A potom nemali kde bývať. A nemali dosť peňazí. Mama ich dala do krízového centra a odišla hľadať prácu a bývanie. Odvtedy ju nevideli. Dlhé dva roky čakali a čakali. A potom raz čakať prestali. Zvykli si. Na samotu. Na to, že majú len jeden druhého. Na to, že ich nikto nepochváli za dobrú známku, ani s nimi nerieši známku zlú. Na to, že nevedia, čo bude ďalej. Aj keď tak trochu tušia. A boja sa. A v strachu okolo seba niekedy kopú.
A potom prišla vzdialená teta. Vedela, že v rodine nie je nikto, kto by sa o chlapcov vedel postarať. Ani ona veľmi nevedela. Mala svoj život a svoje plány. A vôbec nemala podmienky pre to aby si deti mohla zobrať. Ale zdalo sa jej, že nie je nič dôležitejšie, ako pomôcť deťom. Pretože deti si samé pomôcť nemôžu. A zdalo sa jej, že všetko je možné vyriešiť. A tak všetko zmenila – bydlisko, prácu, svoj stav, svoje životné plány. A stala sa matkou dvom puberťákom. Puberťákom, ktorí sa niekedy správajú ako malé deti. Puberťákom, ktorí zažili náročnejšie veci ako mnohí dospelí. Nie je to jednoduché, pre nikoho z nich, ale všetci robia, čo vedia aby to fungovalo.
Prvý rok bolo treba riešiť súdy, úrady, sťahovanie, bývanie, školy, zamestnanie a financie. Človek by si myslel, že keď sa nájde niekto, kto sa chce postarať o deti, všetci okolo ho budú povzbudzovať a pomáhať mu. V živote to tak však nie je. Je treba prekonávať odmietanie, spochybňovanie, konfrontovanie s „nedá sa“. Potrebovali niekoho, kto by túto cestu išiel s nimi. Dnes to má rodinka za sebou. Spoločne si vybudovali nový útulný domov, v novom meste, v nových školách, v novom zamestnaní. To však nestačí. Teraz prišiel čas zvládnuť ďalšiu náročnú úlohu. Hnev staršieho dieťaťa na rodičov, ktorí ich nechali samých na seba, smútok oboch chlapcov za rodičmi, ktorí im chýbajú. Pracujeme preto so životnou históriou a vytvárame knihy života, ktoré im pomôžu spracovávať a vyrovnávať sa s ťažkými vecami a vzťahmi v ich živote. Je mi cťou ich na tejto ceste sprevádzať. “
Milada Bohovicová, odborná garantka služieb a metodička
,,Myslím na príbeh jednej náhradnej rodiny s tromi osvojenými súrodencami, ktorú sprevádzam už asi siedmy rok. Spoločne sme s ňou prešli cez výchovné ťažkosti a školské starosti v období puberty, ustáli takmer rozpad samotnej rodiny, rodičov a prijaté deti sprevádzali pri znovu-obnovovaní vzťahov s biologickými súrodencami, či pri riešení vážnych vzťahových problémov na prahu dospelosti aj za cenu toho, že najlepším riešením pre obidve strany sa stal odchod prijatého a čerstvo dospelého dieťaťa z domu. Naučilo ma to pokore a tomu, že aj keď sú chvíle, že nevieme rodine v danej chvíli nijako pomôcť, je pre nich dôležité, že tu pre nich je niekto , kto je pripravený im načúvať a zdieľať s nimi ich bôle a ťažoby ….”
Peter Fudaly, špeciálny pedagóg z Centra Návrat v Prešove
,,V začiatkoch môjho stretnutia s Návratom som ako dobrovoľníčka často chodievala „strážiť“ nádherné malé dievčatko k pani, ktorá si ho vzala do pestúnstva. Vrúcnosť prijatia tohto dieťatka mamou – jej trpezlivosť, nastavenie na potreby krásnej slečny ma dojímala. Po čase, keď už som bola nejakú chvíľu v Návrate ako poradca, sme sa znova stretli – tentoraz to bolo o pubertálnej slečne, o tom ako si s mamou nevedia nájsť „spoločnú reč“, a pritom čarovné bolo vidieť, že obe potrebujú to isté. Nedávno som stretla znova pestúnku – so slzami v očiach spomínala, bola plná vďaky, popísala bolesť aj radosť, ktorú spolu prežili. A zakončila hrdosťou – má dospelú dcéru, pracuje a žije už mimo domov a krehko buduje svoju novú mladú rodinu.”
Slávka Andiľová, sociálna pracovníčka z Centra Návrat v Prešove
Tieto príbehy sú ukážkou toho, ako pracujeme s rodinami aj v rámci projektov Náhradná rodina má zmysel IA NRS SR (kód 312041N40601) a Spolu pre deti – odborná a komunitná podpora náhradných rodín BA (ITMS: 312041H218), ktoré sa realizujú vďaka podpore z Európskeho sociálneho fondu a Európskeho fondu regionálneho rozvoja v rámci Operačného programu Ľudské zdroje.
Newsletter
Pozývame vás do sveta našich príbehov. Prihláste sa na odber mimoriadnych správ z Návratu.
