Návod na odpúšťanie

O období puberty a o tom nemenej dôležitom, čo jej predchádza, sme sa rozprávali s terapeutkou Návratu Zuzanou Zimovou.

Už len predstava puberty vyvoláva u mnohých náhradných rodičov isté obavy. Na druhej strane zvykneme reagovať, že aj vlastné dieťa vie v tomto období prekvapiť. V čom ty vidíš rozdiel?

Bežní rodičia prídu k psychológovi s tzv. problémovým dieťaťom v puberte a požadujú „niečo s ním spravte“. Situáciu hodnotia v tom zmysle, že sa dostalo do „zlej partie“, prípadne, že niekto (obyčajne z partnerovej strany rodiny) bol nejaký “vadný“ a to decko je také hnusné po ňom. (smiech)

Genetika je tu naporúdzi aj pre náhradných rodičov. To sú potom tie známe historky, ktoré kolujú: „neberte si dieťa, aj tak vám v pätnástich ujde z domu, podpáli byt a vykradne vás a dovlečie si tam svoju rodinu a budú vás obťažovať“, lebo veď „volanie krvi a gény sa nezaprú“.

Ja si myslím, že tých génov sa báť netreba. Skôr vidím to, že nebola dobre nadviazaná vzťahová väzba medzi dieťaťom a rodičom. Najlepšie sa mi robí s tými rodičmi, ktorí sú ochotní pripustiť, že ich vzájomné pripútanie s dieťaťom, neprebehlo tak, ako malo. Takýto uvedomelý postoj je charakteristický práve pre mnohých náhradných rodičov. Asi aj preto, že sú lepšie teoreticky (v dobrom slova zmysle) pripravení na rodičovskú rolu ako biologickí rodičia, a preto v prvom rade skúmajú vzťah seba a dieťaťa.

Prečo sa kvalita vzťahov, ktoré dieťa zažívalo niekedy v dávnej (z pohľadu dieťaťa a niekedy aj rodiča) minulosti, odrazí na jeho správaní v puberte?

V ideálnom prípade, keď sa vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom dobre utvorí v ranom detstve, dieťa získava celoživotnú istotu. V takom prípade sa cez pubertu, ktorá je plná omylov a chýb, prechádza oveľa ľahšie. Keď dieťa niečo vyvedie, vie, že nezostane v riešení danej situácie samo. Môže ísť za niekým, kto síce nebude súhlasiť s tým, čo urobilo a nahnevá sa, ale v konečnom dôsledku budú spolu – rodič a veľké dieťa – hľadať riešenie.

Bezpečná vzťahová väzba sa odvíja od úplne prvých dní. Bábätko plače, lebo je v nepohode, príde maminka a nepohodu utíši – zmení ju na pohodu. Tak dieťa získava okrem dôvery vo svet aj presvedčenie, že nič nie je také zlé, aby sa to nedalo vyriešiť. V kríze mu vždy nabehne vzorec „treba sa zamyslieť nad tým, ako by sa to dalo riešiť“.

Ale sú deti, ktoré odchádzajú do života s tým, že každá nepohoda je katastrofa, s ktorou si musia poradiť samé. Sú vyčerpané, unavené, bezvládne, nevedia, čo majú ako riešiť, pretože vždy hľadali nejaké riešenia, ale tie boli detsky nedokonalé. Výsledkom je, že si o sebe myslia, že sú neschopné a nedôverujú tomu, že by im niekto mohol pomáhať, nie sú schopné si ani pomoc vypýtať. Vtedy ich čaká ťažká puberta (a rodičov spolu s nimi).

Rodičia sa, predpokladám predovšetkým pýtajú, ako by sa dali zmierniť dopady chýb z minulosti. Je vôbec puberta čas, kedy sa dá niečo zásadné napraviť?

Všetci rodičia sú vtedy pod obrovským tlakom. Biologický imperatív dieťaťu velí: Odpútaj sa! Rodičia si to uvedomujú a vedia, že majú už len veľmi krátky čas na to, aby niečo ovplyvnili. Tiež už nemajú zďaleka takú moc ako predtým, lebo dieťa veľa času trávi mimo domov. Keď bolo malé, vedeli, akých má kamarátov, kam chodí, kedy príde domov, prípadne išli, chytili ho za ruku a doviedli domov. Ale s pätnásťročným deckom sa to už takto ťažko robí. Už veci nemajú tak pod kontrolou.

Treba si uvedomiť, že ak má dieťa o sebe predstavu ako o čomsi zlom, na čo treba nejakým spôsobom stále striehnuť, vychovávať, tak potom nemá ani silu bojovať so svojimi chybami. Neverí tomu, že má v sebe niečo dobré, o čo sa môže oprieť. Má veľmi nízke sebavedomie.

Základná rada je, že všetko potrebuje svoj čas. Neznamená to, že sedíme a čakáme, ako sa to vyvinie. Nie je to o tom, nechať dieťa tak. Nech si prežije pubertu a potom bude dobre. Špeciálne pre náhradného rodiča je puberta čas plný práce, čas krízy. Musí svoje dieťa podržať v ťažkom období. To je hlavný dôvod, prečo nemôže len počkať, kým puberta prejde.

K puberte, pokiaľ si dobre pamätám, patrí aj komplikované hľadanie odpovede na otázku „kto som“. Túto tému majú náhradní rodičia ako veľký „bonus“ k výchove svojho dieťaťa. Čo s tým robiť?

Každý človek si hľadá identitu, ale tieto deti majú hľadanie sťažené tým, že majú na výber z dvoch identít. Môžu si vybrať odpoveď na otázku „Po kom si? Si po mamičke alebo po ockovi?“ – to je také bežné – ale u nich je otázka „Som po tejto mamičke alebo po tamtej mamičke? Som po tomto ockovi alebo po tamtom ockovi?“.

Ak má dieťa zdravé sebavedomie, potom oveľa ľahšie prijme identitu biologického rodiča. Samozrejme, ak ho chápe ako dobrého človeka, na ktorého sa chce podobať, ktorý mu je vzorom, a preberá jeho hodnoty.

Ak sa nesebavedomé dieťa považuje za zlé, vtedy oveľa ľahšie preberá identitu biologických rodičov, o ktorých si máloktoré dieťa v puberte myslí niečo dobré. Znamená to pre neho, že sa má začať túlať, byť zlé, nepoctivé a neviem, aké ešte atribúty dávajú svojim biologickým rodičom deti v tomto kritickom veku.

Preto je veľkou pomocou, ak malo dieťa o biologických rodičoch vybudovaný reálny, ale nie zhadzujúci obraz už pred pubertou. Tá správa by mala byť: „Tvoji rodičia nejakým spôsobom zlyhali pri starostlivosti o teba, ale vcelku boli dobrí ľudia, len mali v živote v nejakom ohľade (či už boli chorí, závislí alebo z domova a nevedeli, čo majú robiť, alebo nemali nikoho podporného pri sebe) smolu.“ Keď vyrastá dieťa s týmto, tak aj v puberte rýchlejšie príde k pochopeniu a odpusteniu. Takmer každé dieťa si prejde obdobím hnevu a pohŕdania, ale nemusí to dlho trvať. Ak však malo len správu, že to boli lajdáci a nehodníci a hriešnici, tak celá cesta k prijatiu bude veľmi dlhá.

Náhradní rodičia sú tí, ktorí ponúkajú cestu k takému odpusteniu. Ak dieťaťu odmalička hovorili o biologických rodičoch ako o ľuďoch, ktorí sú hodní odpustenia, aj keď spravili niečo také strašné, ako je odložiť svoje dieťa, tak sa dieťa toho môže v puberte zachytiť. Má návod, ako sa ľuďom odpúšťa.

Rozprávali sme sa o deťoch, ktoré nezažili naplno možnosť blízkych vzťahov v rannom veku. Hovorili sme aj o tom, aké majú možnosti rodičia pomôcť im prekonať zvlášť citlivé obdobie puberty. Kedy je namieste ponúknuť pomoc terapeuta priamo dieťaťu?

Je to vtedy, keď sa už nedá oprieť o možnosť vytvoriť terapeutický vzťah medzi dieťaťom a rodičom.To je zvyčajne v období puberty. Ale práve v tom období dieťa nie je veľmi nachystané na sebe pracovať. Je unavené z iných pochodov a nie ešte aby systematicky skúmalo samé seba. Aj tak skúma, ale obvykle to, čo tam nájde, nedáva mu veľký dôvod k radosti a sebavedomiu. To majú všetky deti, že o sebe pochybujú v puberte, a tieto „naše“ deti zvlášť. Takže puberta je vlastne obdobie, kedy musíme pod nimi držať záchrannú sieť, aby mali istotu, že majú kam padnúť a neprepadnú sa niekde veľmi hlboko.

No a potom, keď najväčšie pubertálne výkyvy skončia, je už čas na zrelú prácu. Hlbšie sebapoznanie.

Ďakujem za rozhovor.

Zuzana Zimová poskytovala individuálne poradenstvo a viedla skupinové terapie pre rodičov a staršie deti z náhradných rodín v Centre Návrat v Bratislave.
Rozhovor pripravila Lenka Hujdičová.