Kto sa teší z narodenia dieťaťa

„Mami, tešil sa niekto vtedy v pôrodnici, že som sa narodila?“ – to je jedna z mnohých nezvyčajných otázok mojej dcéry.

Odpovedám pravdivo: „Neviem presne, ako to bolo pri tvojom narodení. Ale som šťastná, že si sa narodila. Mala som Ťa v srdiečku skôr, ako som Ťa spoznala.“

Príbehy z pôrodníc spájajú bolesť a radosť, slzy a smiech. Po pôrode však väčšinou nasleduje čas, keď v mobile pribúdajú fotografie bábätka a šťastných rodičov a táto zvesť sa šíri virtuálnym priestorom. Väčšinou. Ale časť detí ostane po narodení opustených.

Niektorým z nich sa o fotografie a spomienky z pôrodnice postarajú zdravotníci a ochotní dobrovoľníci. Sú však deti, ktoré po narodení nikto nefotografuje.

Nikomu nezáleží na tom, aby mali v albume zachytený čas a miesto, kde sa narodili. Po pár dňoch príde pracovník z úradu práce a „vyhotoví dokumentáciu.“

Správa o narodení niektorých bábätiek sa dostane len k sociálnym pracovníkom a vznikne nový spis. Časť z nich má šťastie, nájdu sa pre ne „noví“ rodičia.

Mladšia dcérka ku mne prišla takmer polročná. V diári som spätne dohľadala, čo som robila v ten konkrétny deň, keď sa narodila. Bola som na oslave s mojimi najlepšími priateľmi, a fotografiu z toho dňa jej pridávam do albumu k fotografii z pôrodnice. Áno, foto z pôrodnice oboch mojich detí predsa len máme, no nie tie bábätkovské. Boli sme sa v ich pôrodniciach pozrieť, keď už dievčatá boli školáčky.

Na tých fotografiách nakoniec až tak nezáleží. Podstatné je, že ich má kto ľúbiť a že na ne niekto čakal. Aj keď kúsok tej osamelosti z prvých dní života im navždy ostáva niekde hlboko v duši. Tak, ako ostáva jazva v duši mamy, ktorá sa dieťaťa z rôznych dôvodov vzdala. Pôrodnica niekedy môže byť najsmutnejším oddelením nemocnice.

Ukrajinské mamy dnes privádzajú svoje deti na svet v tme podzemných krytov, v provizórnych sálach. Pôrodné bolesti sú znásobené obavami o život, sprevádzané vedomím, že nebudú mať kde „hlavu skloniť“, že ich možno čaká útek z nebezpečenstva. Mamy a otcovia zažívajú najťažšie obdobie života – spôsobené človekom. A zároveň ľúbia iného – toho svojho malinkého človeka – z celého srdca.

Opustenosť a bytostný strach v ukrajinských (a niekedy aj v našich) pôrodniciach má k narodeniu Dieťaťa v Betleheme oveľa bližšie, ako romantický obraz príchodu človeka na svet v statusoch na sociálnych sieťach. Tieto ťažké narodenia však sprevádza nádej na lásku. Nádej, že niekto sa teší z narodenia dieťatka, že je tu očakávané, že ho budú ľúbiť.

Prajem všetkým ľuďom dobrej vôle, aby v živote mali Nádej prichádzajúcu s narodením dieťaťa.

Eva Stanková,
pestúnska mama a špeciálna pedagogička Centra Návratu v Žiline