Čo (ne)pomôže opusteným deťom?

V bazéne

„Stojím v bazéne so studenou vodou. Siaha mi po krk. Hladina je pokojná, aj keď v bazéne je nás veľa. Nikto sa už veľmi nehýbe, len občas niekto spraví pár temp, aby sa zohrial. Čakám, že mi niekto pomôže von. Sama sa von nedostanem, pretože steny bazéna siahajú vysoko nad moju hlavu.
Telo mi už dávno začalo krehnúť. Nemyslím na nič, len na teplú deku, do ktorej by ma niekto zabalil alebo na pevné objatie niekoho, kto nie je taký studený ako ja. S deťmi v bazéne naokolo sa nedotýkam. Sú rovnako chladné a dotyk s nimi mi neprináša nič príjemné.
Zrazu na hladinu padá tieň, potom ďalší a ďalší. Zdvíham hlavu a vidím, že k bazénu prišli akýsi ľudia. Mávajú na nás, usmievajú sa, vyzerajú dobre. A hlavne, normálne sa hýbu a vyzerá to, že im nie je zima. V srdci sa mi niečo pohne – snáď by ma mohli vytiahnuť. Dvíham ruky, naťahujem ich k nim. Usmievam sa. Nedočiahnem.
Vidím, že niečo vyberajú z tašiek. Plyšové hračky, autíčka, čokoládky. Nahádžu ich k nám, do studenej vody, v očiach sa niektorým z nich lesknú slzy. Ale prečo odchádzajú?
Na vodnej hladine pláva bez zmyslu kopa hračiek a sladkostí. V ústach sa mi pomaly roztápa sladká tyčinka. Plyšák je nasiaknutý vodou. A zima ostáva.
Robím pevné rozhodnutie. Nabudúce sa nedám. Už nikdy nedovolím, aby ma niekto takto sklamal. Už nikdy nebudem veriť ľuďom, ktorí sa priblížia k môjmu bazénu.“

Príbeh z bazénu ilustruje veľmi dobre, aký vplyv na dieťa v detskom domove má to, keď sa síce okolo neho pohybujú okrem tiet vychovávateliek ešte ďalší ľudia – ale iba náhodne. Prídu a odídu. Prinesú darček, hračku, urobia vianočný večierok. Dieťa sa učí, že ľudia iba prichádzajú a odchádzajú. Ono by chcelo, aby niekto z nich ostal pri ňom už navždy. Aby ho vzal domov. Keď sa to nestane, dieťa sa postupne učí, že na ľudí, ktorých stretáva, sa nesmie naviazať, spriateliť, otvoriť. Keď s nimi nenadviaže vzťah, ich odchod ho nebude tak bolieť.

Lenže nadväzovať vzťahy sa učíme práve v detstve, už od prvých dní života. Ak sa to dieťa nenaučí ako malé, bude sa to v budúcnosti učiť len veľmi ťažko. Preto pomoc deťom v detskom domove nespočíva v darčekoch, v jednorazových akciách, ani v zážitkových letných táboroch. Potrebujú sa naučiť nežiť vo svojom „bazéne“, ktorý už ostane navždy chladný, kde nikoho k sebe nepustia, kde nemá miesto teplo hlbokého ľudského vzťahu. Potrebujú, aby im niekto dodal odvahu a dôveru, že môžu vo svete hľadať lásku.

Čo potrebujú deti, ktoré nevyrastajú vo svojej rodine?

Deti, ktoré vyrastajú v detskom domove alebo v inom ústave majú ako všetky ostatné deti rôzne túžby a predstavy o živote. Chcú sa učiť nové veci, tešia sa z darčekov, radi sa pekne obliekajú, v lete si radi užijú tábor v lese. Vo vnútri však skutočne túžia po jedinom. Aby niekto prišiel a vzal ich odtiaľ. Žijú totiž v chladných vzťahoch. Aj keď majú kamarátov a starajú sa o ne dobré „tety“, žiadny človek nie je ich. K nikomu nepatria a nikto nepatrí k nim. Žijú vo vzťahoch, ktoré vznikli náhodou a rovnako náhodou raz zaniknú. Ľudia v ich živote prichádzajú a odchádzajú, tak ako nám sa menia kolegovia a spolužiaci. Žiadny človek pre ne nie je pevný bod v živote.

Tým, že nemajú rodičov, ktorí by sa s nimi hrali, nechápu význam hry a ani niektorých hračiek. Nikto im nerozpráva ich obľúbené príbehy pred spaním stále dokola. Ich život nevedie odniekiaľ niekam, nevedia plánovať a stanovovať si ciele. Majú málo vlastných spomienok. Na prvé roky života si nespomínajú skoro vôbec.

Pre dieťa je typické, že žije vo svete plnom emócií. Rodičia prirodzene o nich s dieťaťom hovoria a učia ho zvládať ich. Učia ho, že sa môže hnevať, ale nemusí byť preto na iných zlý, že keď sa teší, môže to povedať a potešia sa s ním aj ostatní, že keď je smutný, nájde sa niekto, kto ho poteší, pritúli a pomôže mu preniesť sa cez ťažkú chvíľku. Dieťa v domove ale o svojich pocitoch hovorí málo. Nie je pri ňom nikto, koho by jeho pocity zaujímali tak ako mamu a otca. Tak sa učí, že jeho pocity nie sú podstatné a nenaučí sa s nimi žiť.

Ako pomôcť opusteným deťom?

Jediné riešenie, ktoré môže dieťaťu pomôcť vo všetkých životných oblastiach je rodina, ktorá ho príjme, ponúkne mu bezpečné a trvalé vzťahy. Na Slovensku sú tisíce rodičov, ktoré prijali opustené dieťa. Niektorí preto, že im nebolo dopriate mať vlastné dieťa, ale je veľa takých, ktorí našli miesto pre prijaté dieťa vedľa svojich vlastných. Je to ale celoživotná výzva, ktorá človeku zmení celý život. Nie je to rozhodnutie pre každého.
Ale opusteným deťom môžete pomôcť aj vy. Môžete sa pokúsiť hľadať vo svojom okolí rodiny, ktoré by dieťa prijať mohli, aj ak to nemôžete z rôznych dôvodov urobiť sami. S priateľmi, ktorí nemôžu mať deti, môžete hovoriť o tom, že naplniť svoju túžbu po rodičovstve môžu aj adopciou.
Alebo môžete podporiť organizáciu, ktorá vyhľadáva náhradných rodičov prostredníctvom 2% z dane alebo tým, že sa stanete jej pravidelnými podporovateľmi.

Ak sa niekde stretnete s pestúnskou alebo adoptívnou rodinou, môžete ju podporiť. Spriateliť sa s nimi, postrážiť im deti, aby si mohli sami oddýchnuť, venovať sa budovaniu svojho partnerského vzťahu. Najlepší základ pre šťastné detstvo každého dieťaťa sú totiž šťastní rodičia, ktorí milujú dieťa ale aj seba navzájom a sú radi spolu.

Viete o nejakej rodine, ktorá prijala postihnuté dieťa? Takáto rodina určite ocení každú pomoc, ktorá im situáciu uľahčí. A vy tak pomôžete tomu, aby bola rodina stabilná a aby v nej dieťa mohlo byť dlhodobo.

Možno poznáte rodinu s prijatým rómskym dieťaťom. Vaše priateľstvo s ňou môže byť neoceniteľné. Rodičov veľmi podporíte, ak ich dieťa príjmete, ak ich za ich rozhodnutie nebudete kritizovať a poukazovať len na problémy, ktoré môžu prísť. A ak máte deti, ktoré by sa mohli skamarátiť s rómskym dieťaťom, ktoré žije v pestúnskej alebo adoptívnej rodine, veľmi mu pomôžete v budovaní jeho identity. Nebude sa hanbiť, bude vedieť, že je prijaté, že je normálne a že všetko je v poriadku. S neprijatím sa môže stretnúť kdekoľvek, je preň preto veľmi dôležité, aby malo s rovesníkmi ale aj s dospelými čo najviac dobrých zážitkov. Môžete prejaviť porozumenie.

Skúste vždy myslieť na to, že pre deti, ktoré nemajú to šťastie vyrastať vo vlastnej rodine sú najdôležitejšie vzťahy. Vždy je lepšie venovať im kúsok zo seba, kúsok svojho času a záujmu než hračku, sladkosť, či notebook.

Ak nemáte veľa času a napriek tomu by ste radi pomohli, skúste tvorivo rozmýšľať, ako pomôcť náhradným rodinám. Často sú to rodiny s viacerými deťmi, ktoré žijú skromne. Nemôžu svojim deťom zaobstarať všetko, čo deti chcú, alebo čo by pre aj z hľadiska rozvoja bolo dobré. Náhradní rodičia im ponúkajú všetko, čo majú, dávajú im sami seba, no na tieto veci niekedy nezvyšuje. Môžete ich podporiť tak, že im venujete bicykel, kúpite im knižky, alebo zaplatíte hodiny huslí, či futbalový krúžok. Možno viete po anglicky alebo vám v škole išla matematika a mohli by ste pomôcť doučovaním, alebo máte v niektoré popoludnie viac času a mohli by ste ich dieťa odprevadiť na krúžok. Skúste si s takouto rodinou vytvoriť vzťah, porozumieť jej, zistiť, čo potrebuje a potom ju môžete (viac či menej) pravidelne podporovať. Adoptujte si náhradnú rodinu.

Ak vo svojom okolí žiadnu náhradnú rodinu nepoznáte, obráťte sa na organizáciu, ktorá sa im venuje. Ak budete hľadať, nájdete aj pre seba možnosť, ako skutočne pomôcť opusteným deťom. A čokoľvek im dáte, určite sa vám v nejakej podobe vráti späť.

Ľubica Vyhnánková,
komunikácia s verejnosťou a fundraising