Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

24.  decembra sme oslávili narodenie významného dieťaťa. Vo veľkom strese sme sa mnohí chystali na najkrajšie a hádam aj na najrodinnejšie sviatky roku...

 

Ďalšie dieťa  sa narodilo 30-teho. Na Dávida. Mama dala súhlas na adopciu a keďže bol nesmierne maličký, prvý vzťah s ním nadviazal inkubátor. Pripútanie, najdôležitejší nosný vzťah, ktorý sa kreuje v prvých týždňoch a mesiacoch, sa koná akurát tak k prístrojom pomocou  všakovakých hadičiek a káblikov, ktoré monitorujú životné funkcie.

 

O tamto prvom dieťati vedia všetci, o tomto ďalšom len personál nemocnice a pár ďalších ľudí. Patria k nim aj jeho pôvodní rodičia. Pre chudobu sa ho vzdali. Kto na neho medzi rybacími zvyškami a ohňostrojmi pomyslel? Už je nový rok. Kto ho kedy privíta na tomto svete? Kto ho teraz chytí za ruku a bude tíšiť, keď bude ním lomcovať strach z neznámeho... a zase z neznámeho... a tak dookola.

 

Ozaj, viete, že jeho meno nebude figurovať medzi deťmi, o ktorých sa píše v novinách, že sa narodili tým a tým rodičom? Opustené dieťa túto vymoženosť nepozná. A nebude pozvané so svojimi rodičmi ani na privítanie novonarodených občanov vrchnosťou mesta či obce.

 

Prvé dni a týždne medzi nami, vo vyspelej spoločnosti – je vlastne sám. So super prístrojmi, ktoré presne zosnímu všetko v jeho tele... ale sám. V duši úplne sám. Kým nemá dosť kilogramov, neopustí nemocnicu – je v nej pacientom. Ako k pacientovi sa k nemu správajú a robia všetko pre jeho záchranu – aby žil. Ale tú prázdnotu duše nemôžu vyplniť zvuky prístrojov, či ruky zdravotných sestier, ktoré majú na starosti všetky deti, ktoré sú na tomto oddelení pacientmi – či už majú rodičov alebo nie. Keď bude mať dosť veľkú váhu prejde z rezortu zdravotníctva do rezortu sociálnych vecí a dostane sa do systému sociálnoprávnej ochrany detí (v podstate do detského domova).

Nedostal meno Dávid...

 

Títo rodičia už majú predošlé dieťa v detskom domove. Viete, že nám (Slovensku) patrí neslávne prvenstvo v Európe v počte „známych“ rodičov, ktorí opustili svoje deti? Aj týchto rodičov poznali mnohí sociálni pracovníci, práve preto, že to nebolo ich prvé dieťa.

 

Umiestnenie jedného dieťaťa  v detskom domove počas 1 roka nás stojí 13 tisíc eur. Každoročne nájdeme mnoho tisíc eur, aby  sme odobrali detí ich chudobným rodičom a umiestnili ich do palácov (detských domovov). Oni, chudobní, priviedli na svet ďalšie dieťa, nad ktorým vyriekli osud: nebude žiť s nimi, ale s niekym iným, kto sa má lepšie.

 

My, žijúci vo vyspelej spoločnosti, toto dieťa umiestnime pod ochranné krídla štátu – čo na tom, že už teraz plytváme jeho potenciálom, veď teraz mu treba zmierňovať traumu z opustenia: hladiť ho, nosiť na rukách, tíšiť iným ľudským teplom, inými rukami. Ale na to naša vyspelá spoločnosť ešte nemyslí, ešte je dieťa „len“ pacientom. a treba mu hadičiek a prístrojov.

 

 Podľa Rady Európy umiestňovanie detí do inštitúcií súvisí s nedostatkom dostupných pomáhajúcich služieb pre rodiny v chudobe.

 

Kto má byť v tomto spore naozaj súdený? Už toľké roky úspešne podporujeme odoberanie detí z rúk chudobných rodičov. Ako? Vybudovali sme drahý štátny systém ochrany detí a v ňom drahé paláce (detské domovy), ktoré zabezpečia starostlivosť  o deti, keď sa ich chudobní zrieknu, alebo keď im ich my mocní odoberieme.

 

Nedokázali sme (kto vie prečo?) však už celé desaťročia vybudovať pomocné služby, ktoré deťom žijúcim v chudobe pomôžu zostať so svojimi rodičmi.

My mocní a zároveň úbohí. Oddelením detí od ich rodičov a ich umiestňovaním do  skvelých zariadení, vrháme tieto deti do chudoby a znevýhodnení – chudoby zranenej duše, ktorá stratila v prvých dňoch svojho života to najcennejšie, čo dostávame všetci - lásku mamy a otca. Dieťa umiestnené v detskom domove zvyčajne presúvame z profesionálej rodiny do rodiny, z nemocnice do liečební. V dôsledky pohnutého životného príbehu často vo svojom vývine v mnohých oblastiach mešká. A potom ho roky rokúce z tej chudoby duše a sociálnych znevýhodnení dostávajú terapeuti, psychiatri, profesionálni rodičia, adoptívni rodičia, sociálni pracovníci, učitelia.

 

Nedostal meno Dávid... ale možno keby áno, mohli by sme ho považovať za toho, ktorý vyhrá nad Goliášom v nás. Mohli by sme mu to aspoň priať. On - maličký a my - mocní.

 

Dana Žilinčíková,
vedie program Kufríky pre Kukulíka