Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Prekročili sme hranicu 1 mesiaca, je to ako prejsť z jedného kopca na druhý, na ktorý svieti viac slnka. Sibélka je stále viac prítomná, sama sebou, uvoľnená.

Ulica ju už tak neťahá, stále menej spomína, že chce ísť von. Spíme spolu v posteli, už som sa zbavila utkvelej predstavy o tom, že jej nechcem narúšať jej rituál spania v detskej postieľke. V noci vždy zo spánku mrnkala a kým ju moja ruka, ovisnutá cez bočnicu postieľky znova utíšila, mala som ju aj trikrát stŕpnutú. V posteli sa ku mne túli, keď sa trochu preberie. Spoznávame sa teda už aj počas spánku. Odkedy takto spolu spíme, oveľa viac toleruje moje fyzično, objatia a pohladenia. Vonku mám „rolovací chrbát“ a keď nevládze, vložím si ju do nosiča. Má dôveru, že mamino telo sa dokáže postarať o jej telo.

 

S manželom už odíde aj do obchodu, nechá ho očistiť jej zúbky, dokonca ju bráva občas na ruky. Pomohol práve spoločný spánok – v posteli sa od neho najprv vzďaľovala, ale neskôr ho začala tolerovať. Urobili sme ale aj inú vec. Keď sme už boli z jej odmietavého správania ozaj vyčerpaní, povedali sme jej všetky naše pocity, že sa nám nepáči, že ocka odmieta, že mrnká, keď sa ocko objaví. Naši chlapci nám pomohli: „Sibélka, my ľúbime ocka, aj sa s ním radi túlime.“ Sibi sa ako vždy v takejto chvíli zamyslela a zosmutnela. No vzájomná súhra príkladu našich chlapcov a spoločného spánku naozaj pomohla. Pre oboch má vzájomné spoznávanie ešte pridanú hodnotu: Sibélka spoznáva, čo to je „tata“ a tata spoznáva, čo je to za pocit držať v náručí dcéru. Otázka: „Kde je tata?“ je pre mňa ako pohladenie, ako veľmi dôležitý prvok zosúladenia celej rodiny. Kým ho odmietala, bolo u nás napätie a na jeho prekrytie sme vynakladali veľa námahy.


Beží na cykloodrážadle, vlásky jej vejú, má ich ako páperie. Nedoženie Janka a Jurka. Zastaví, odrážadlo nechá spadnúť, sadne si na obrubník, díva sa do zeme. Ramienka stiahne k sebe a mračí sa. Má také dobré srdiečko; očakáva, že ak ich ona ľúbi tak, že by od nich neutiekla, nemali by to robiť ani oni. Inak je to pre ňu bolestné. Snažím sa ju pochopiť, ale aj odľahčiť situáciu. „Vyrolujem“ si chrbát a už sedí v nosiči, ja nesiem odrážadlo. Rozprávam jej, že ich spolu doženieme. Spolu.

 

Začali sme chodiť do materského centra. Sibi sa obzerá okolo seba. Vždy, keď je v strese, stuhne jej šija a hlavu má mierne sklonenú dolu. Očká jediné trochu behajú a pozerajú, čo sa bude diať. Stres netrvá dlho. Sibi len trochu rozpráva, možno by sa dalo povedať, že oveľa menej ako iné deti v jej veku, ale reč jej tela, gest a pohľad jej očí sú pre mňa spojením krásnej, pre ňu osobitej reči. Určite budeme na to neskôr radi spomínať. Deti v centre sa jej páčia, chytí za rúčku, volá: „Ka, poď!“ /Karolínka/. Ka nejde. Sibélka sa nevzdáva, použije svoj osobitný šarm. Učím sa od nej. K deťom je taká jemná. Pozorujem ju a kochám sa. Spolu si užívame tento čas, keď sme len my dve.

 

Jurko začal žiarliť. Rozprávame sa o žiarlivosti otvorene, je to rozumný päťročný chlapček. Chce si so Sibélkou budovať vzťah, no emócie sú niekedy silnejšie. Zameriavam sa na to, aby som vždy reagovala na jeho potreby aspoň slovne. Chodievam poňho na obed do škôlky, je hrdý na túto výsadu. Po ceste domov Sibi spinká, my dvaja sa rozprávame. Objímam jeho úzke telíčko. Je zosadený z trónu, už nie je najmenší chrobáčik. Vyzdvihujem jeho silu a veľkosť. Jeho identita sa prestavuje. Snaží sa byť k Sibélke zhovievavý, neodmietať jej naliehavé objatia. Pomôcť jej, keď to potrebuje. Spomínam si na svoje detstvo, keď som mala svojho staršieho brata. Bol mi ako najlepší priateľ. Jurkovi o tom rozprávam.

 

Už pred prijatím Sibélky sme si stiahli nejaké pesničky, ktoré by podčiarkli jej etnickú inakosť, jej turecké a rómske korene. S manželom sme vždy radi počúvali cigánsku hudbu. Pustím Barcelona Gipsy Klezmer Band. Jurko túto hudbu zbožňuje, vždy sa pri tom jašíme, tancujeme, nadskakujem s ním v náručí a cítim sa ako cigánka. Sledujem Sibélkine reakcie. Na moju radosť reaguje stiahnutím ramienok a zosmutnie. Začnem tancovať. Sukňa sa vo svojej hnedej kráse vlní, som v opojení radosti z uvádzania Hudby, ktorá prúdi aj v jej žilách. Jurko je napojený na môj tanec, Sibélka sa začína so záujmom pozerať. Očká sú zvedavé, drží sa obďaleč. Po polčase piesne sa tak ako Jurko vypýta na ruky – toto musím dať /dokopy vážia 33 kg/! Energia prúdi celým „naším“ telom, sme v spojení tiel a srdiečka nám búšia do cigánskeho rytmu. Sibi nadskakuje tiež, smeje sa, jej čierne oči sú už oči čornije. Púšťame ďalšie a ďalšie skladby, tanec je temperamentný, nič nepotláča. Telá sú úplne voľné. Jej maličká šija je uvoľnená.

 

Mama, poď... a pritom ukáže tanec. A je to – mám parťáčku na tancovanie. Keď tancujem, pozerá na mňa konečne s obdivom. Tento pohľad som potrebovala vidieť a cítiť. Doteraz bola len potreba, požiadavka, záujem alebo odmietanie. Tento pohľad mi zaručuje priateľstvo a ozajstné súznenie.

 

Deň začal umrnkane. Je pritom nedeľa, tešili sme sa, že budeme mať celý deň všetci piati pre seba. Čo sa deje? Tá nálada sa šíri ako vírus, každý je o chvíľu nervózny. Sibélka sa každú chvíľu zasekne a začne napodobňovať plač. Je to demonštrácia požiadavky – buď stále so mnou? Som v tom stratená. Po pol dni sa ukáže, že ju bolí bruško. Grcká, stále sa túlime k sebe. Ďakujem ti, Bože, že som to vydržala a bola som od rána pri nej bez veľkých výčitiek. Aj toto je skúška mojej materskej oddanosti. Chodiť za ňou vždy, keď to potrebuje, aj keď ma volá k sebe spôsobom, ktorý je dosť neznesiteľný.

 

Plienky sme dali preč. Verím jej, trvá to mesiac a kúsok a je v suchu. Nechali sme emócie bokom. „Cikáš? Tak nič, prezlečieme. Nabudúce môžeš do nočníka.“ „Cikáš do nočníka? Dobre, teraz vylejeme a môžeš spláchnuť.“ Proste žiadne emócie. Je to jej telo, ona to cíti.

 

Prestalo aj nutkavé kúpanie, púšťanie vody z kohútika, nutkavé splachovanie záchoda. To všetko bolo na začiatku, keď sa cítila ako na návšteve. Teraz už vie, že je doma. Návštevy našich priateľov ju nerozrušujú. Viem však, že sa to môže ešte vždy vracať. Jurko to trefne pomenoval:

 

„Sibélka je krehká ako lupeň z ruže“.

 

Áno, je. Síce neplače, keď sa popŕhli, ale zabolí ju odmietnutie a nevšímavosť bračekov. A oni vďaka nej dozrievajú v empatii a nežnosti. Pretože o ružu sa treba starať…

 

„Moja ruža je dôležitejšia ako vy všetky. Pretože práve ju som polieval. Pretože práve ju som ukrýval na noc pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože pre ňu som pozabíjal húsenice. Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo sa vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža.“

Antoine de Saint-Exupéry – Malý princ

 

mama Zuzana Šeligová, Žilina

 

fotografia je ilustračná, fotograf Martin Dubovský