Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Pred nejakým časom som napísala blog na Denníku N. Bol o tom, prečo čakáme tak dlho na adocpiu. Celý článok su môžete prečítať tu.

 

Po tomto blogu sa mi začali ozývať rôznorodí ľudia. Je to výborné, že chcú niečo urobiť. Jedna z odoziev bola v niečom iná, výnimočná. Mail od starého otca ma dostal svojím príbehom. Prečítajte si ako sa pozerá na adopciu starý otec Peter. Text uverejňujeme s jeho láskavým povolením a povolením jeho dcéry. Mená detí boli na ich žiadosť zmenené.

 

Dana Žilinčíková

 

Dobrý deň,

 

Prečítal som si Váš článok v Denniku N – Prečo čakáme tak dlho na adopciu... Priznám sa, že mi aj vypadla slza a ťažko sa mi to čítalo. Mám totiž nepriamu – sprostredkovanú skúsenosť s adopciou. Sprostredkovanú preto, lebo sa netýkala priamo mňa a mojej manželky ale našej dcéry. Naša najmladšia dcéra po svadbe zistila, že nemôže mať deti. Ťažko to aj s manželom znášali. Asi po 3-4 rokoch urobili závažné rozhodnutie. Adoptujú si dieťatko. Viem si predstaviť, lepšie povedané, vôbec si neviem predstaviť aké ťažké rozhodnutie to pre dvoch mladých ľudí muselo byť. Preto si ich aj za toto rozhodnutie nesmierne vážim. Po tomto rozhodnutí nasledovali ďalšie nevyhnutné kroky. Absolvovali školenia, podali si žiadosť atď. Trochu sme im pomohli aj my s manželkou. Potrebovali vlastný byt alebo dom. No a čakali. Ich požiadavky neboli prehnane vysoké. Bolo im jasné, že ak by chceli modrookého blondiaka, tak čakajú doteraz. Bohužiaľ, biele matky sa často zbavujú nechcených detí ešte pred narodením. Chceli dieťatko z pôrodnice. Ani s tým zdravotným stavom nemali prehnané očakávania.

 

No až prišiel dlho očakávaný telefonát. Okamžite vycestovali pozrieť si nového potenciálneho člena rodiny. Keď im ukázali malú čiernu hlavičku v perinke, nevedeli čo povedať. Potom im ešte pani doktorka povedala, že chlapčekovi pracuje iba jedna oblička a má aj iné zdravotné problémy. Dcéra sa chvíľu s ním pohrala. Potom aj s manželom odišli. Šli do kostola, kde dcéra hádam hodinu plakala. Po hodine sa vrátili už rozhodnutí. Ľubko bol ich. Chvíľu trvalo, kým sa všetko vybavilo právne. Medzitým ho navštevovali v nemocnici. Ľubko sa narodil koncom novembra. Na Vianoce už bol s nami, vlastne už na Mikuláša. Aj tak čakal dlho a ešte vzhľadom na jeho citlivú povahu a zrejme búrlivé predpôrodné obdobie, ale chvála Bohu aj za to. Bol to náš prvý vnúčik. Ešte by som chcel povedať, že všetci, ktorí sa podieľali na adopcii sa správali veľmi korektne a ústretovo. Či už sa jednalo o pani doktorku v nemocnici alebo úradníčky na sociálnom úrade, súde a pod..  Ľubko má dnes už osem rokov, je veľmi inteligentný a citlivý. Absolvoval už dve operácie a dúfame, že už bude všetko v poriadku aj zdravotne. Tá citlivosť sa dá zdokumentovať aj na jednom prípade z kostola. Počas svätej omše sa čítalo čítanie o obetovaní Izáka jeho otcom Abrahámom. My si to ani neuvedomujeme. Ale Ľubko prišiel z kostola celý roztrasený a nevedel pochopiť ako môže tato chcieť zabiť svojho synčeka.

 

Po čase sa dcéra s manželom rozhodli, že nechcú vychovávať jedináčika. Takže začali hľadať súrodenca. Tu už neprichádzalo do úvahy aby si adoptovali staršieho. To by asi narušilo vzťahy v rodine. Takže zase niekoho rovno z pôrodnice bez prehnaných očakávaní. No a znova očakávaný telefonát. Okamžite vycestovali. Bol to zase chlapček, ktorého mama bola Rómka.

 

Teraz už bolo vybavovanie jednoduchšie. Tentoraz si ale brali chlapčeka z detského domova, kde ho presunuli z pôrodnice. Tu by som znova chcel vyzdvihnúť prístup riaditeľky detského domova.  Aj sudkyňa počas pojednávania zažila svoje. Ľubko odpojil mikrofóny a zhodil ventilátor. Nuž, má rád techniku. Neviem, čo sa mu preháňalo v tej malej hlavičke ale určite tušil, že sa deje niečo dôležité. Po prečítaní rozsudku sa opýtal sudkyne: Teta a teraz je Šimonko už náš? Sudkyňa s s úsmevom povedala, „Áno, je už váš.“ A vidiac akú spúšť chlapci zanechali v pojednávacej sieni s povzdychom dodala: „A už tu viac nemusíte chodiť“.  Šimonko bol od prvej chvíle ich. Ak je Ľubko veľmi inteligentný, Šimonko, ktorý je o tri roky mladší má niečo, čo by sa dalo nazvať praktická inteligencia a dokáže sa v istom smere postarať aj o svojho staršieho brata. No a starí rodičia? Ťarchu znášajú hlavne rodičia. Starí rodičia sa s vnúčatkami hlavne tešia. Oni nemusia riešiť nenapísané úlohy, roztrhané nohavice, stratenú čiapku. Oni sa s vnúčatmi tešia. A máločo sa podobá tomu pocitu, keď vás vnúčatko objíme a porozpráva, čo dnes robilo.

 

Takže teraz už máme spolu s Ľubkom a Šimonkom päť vnúčat a čakáme šieste. Je mi ľúto detí v detskom domove ale nevieme im pomôcť všetkým. A chvála Bohu že aspoň títo dvaja majú normálnu rodinu. A nedokážeme si všetci adoptovať deti. Nikoho za to nemožno súdiť. Aj Biblia hovorí (pravda, nie priamo o adopcii): Kto to chápe a dokáže...

 

Myslím, že dcéra s manželom ani chvíľu neľutovali to rozhodnutie. A pomerne aktívne sa zapájajú do akcií komunity adopčiatok.

 

Takže prajem hodne zdravia a síl.

 

Peter