Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Nasledujúce riadky Marka Roháčka sú súborom postrehov, ktoré môžu vyústiť do reflexie toho, kým sme a kým môžeme byť pre ohrozené a opustené deti v našej krajine - ako jednotlivci, ako odborníci organizácií založených s cieľom chrániť ich a pomáhať im, ale aj ako spoločnosť.

 

,,Chodím slovenským svetom a stretávam známych a priateľov, ktorí sú nadštandardne rozhodení z aktuálne živej kauzy. Väčšina sa potrebuje zorientovať v informačnom chaose a dúfa, že s deťmi v sociálnom systéme to nie je až také zlé, že zasa ide „len“ o politicky kryté peniaze. Kolegovia zo sociálnej sféry sú na tom horšie, prežívajú osobné zneistenie, stratu dôvery verejnosti a frustráciu z bezprostredného okolia.

 

Nechcem však teraz zblízka komentovať konkrétnu kauzu,  lebo v nej sú slová už dávno nadužívané na úkor činov. Rozmýšľam o tom, čo sa môžem naučiť ja ako osoba,  ako odborný pracovník, ako riadiaci pracovník, ako človek realizujúci svoje poslanie v oblasti, kde niektoré dni si hovoria čisté. Ponúkam zopár postrehov, ktoré spolu úzko súvisia.

 

Čierno biele interpretácie sú nepravdivé, dobre to vieme, a predsa si nimi pomáhame, aby sme zvládli pre nás nezrozumiteľné situácie. Obviniť vinníka a poľutovať obeť je skratka,  klamanie seba a iných. Čisté dni však nie sú úplne čisté a špinavá politika nie je len špinavá. Veľa, azda väčšina projektov a organizácií (vrátane politických strán) vzniká zo skôr pozitívnej motivácie s primeranou mierou pragmatizmu. Projektu sa darí, ľudí v ňom práca teší, zákazníkov, klientov a voličov pribúda –  je to úspech. Ale aj pomalý „salámový“ proces. Zvnútra projektu len málokto dokáže zachytiť, kedy preváži pragmatizmus nad uplatnením autentickej pomoci iným a zdravou realizáciou vízií.

 

Bez pomyselného zrkadla sa to nedá zvládnuť – bez zámernej, zdravej, neformálnej, vyžiadanej spätnej väzby zvonku nás (zdanlivý) úspech zabije. (Nemám tu na mysli formálnu kontrolu, aj keď aj ona je dôležitá.) My ľudia vo vnútri projektu síce žijeme tým prvotným nadšeneckým nezištným pocitom, ale už je to len pocit. Bez schopnosti privítať krízové situácie ako ozdravné, bez schopnosti sa zastaviť, obzrieť a aj zmenšiť nafúknuté objemy (napríklad klientov) sa ťažko dajú udržať pôvodné kvalitatívne zámery.

 

Je to jednoduché a všetkým dobre známe – keď necháme v uzavretom priestore dlhší čas pôsobiť teplo a vlhko, vyrastie pleseň. Otázka neznie, či sa pleseň objaví. Otázka znie: Kedy sa objaví? Keď do uzavretého zariadenia na dosť dlho dáme homogénnu skupinu ľudí v nadkritickom množstve, vznikne šikana, zneužívanie a tak ďalej. Otázka neznie, či vznikne... Tak ako v kasárňach medzi vojakmi. Taká je prirodzená tendencia každého neprirodzeného prostredia s rovnorodou skladbou; každého ústavného zariadenia bez ohľadu na vek. Nepomôže rozprávanie o čistote, bielobe a nevinnosti. Pomôže len vetranie – pohyb vo včasnej fáze prevencie. Áno, niekedy treba životné situácie riešiť ústavnou formou, ale v malých počtoch a na krátky čas. (Po lopate: V prípade dospievajúcich a mladých dospelých je strop osem ľudí v budove na maximálne jeden rok, teda nie päť osemčlenných skupín v jednej budove na roky.)

 

Vysoko postavená latka sa dá podliezť so vztýčenou hlavou – aspoň občas sa o to pokúsime, keď je pre nás na preskočenie privysoko. Ale niekedy je lepšie v rozbehu zastať a požiadať o latku v primeranej  výške. Svet sociálnoprávnej ochrany detí má vysoko položenú odbornú aj ľudskú latku. (Z princípu, zo zákona, dokonca z Ústavy sú ohrozené a opustené deti chránené. Neštátny subjekt operujúci v sociálnoprávnej ochrane detí je sledovaný ministerstvom z hľadiska odbornosti a bezúhonnosti na úrovni každého jednotlivého zamestnanca, nielen organizácie ako takej.) Lenže na Slovensku sme si my odborníci zvykli hrdo sa prechádzať popod priveľmi vysoko položenú latku. V oblasti sociálnej práce sa v dôsledku nekvalitného vzdelávania slovné spojenie sociálny pracovník vyslovuje s dešpektom, máme tu nízke platy, vyhorených pracovníkov, karty detí sa nepíšu pre deti, ale o deťoch pre kontrolu, ktorá sleduje skôr formálne záležitosti... Veta „Zákon som dodržal“ je v našej kultúre okrídlená, ale v skutočnom svete je prejavom stelesneného zúfalstva. Jednou z podmienok zdravého fungovania jednotlivca, organizácie či kultúry je schopnosť ustúpiť zo svojej role/funkcie podľa tzv. Peterovho princípu*.

 

Otázkou je, čo ja dnes môžem urobiť lepšie ako včera - odbornejšie, ľudskejšie a pravdivejšie.

 

Buďte ako deti – sa píše v Biblii. Deti, aj tie v puberte, nás môžu veľa naučiť o dňoch života. Stačí počúvať, aspoň občas. Konečne sa na Slovensku posilňuje zámer (aj v zákone), aby na súdoch a úradoch bol priestor pre vypočutie názoru dieťaťa, od batoľaťa až po mladého dospelého. Schopnosť počuť názor dieťaťa je umenie, ale je to aj zážitok. Jedna zo schopností, ktorú majú deti prirodzene, je schopnosť žasnúť.

 

Keďže som dospelý a už nemám tú prirodzenú schopnosť žasnúť, aspoň sám seba nabádam, aby som pocítil údiv aspoň nad jednou vecou denne.  Tak pravidelne žasnem nad ľuďmi nádeje a dobrej vôle. Sú pre mňa povzbudením a svetlom do budúcnosti. Stretávam ľudí dobrej vôle, ľudí odborne sa rozvíjajúcich, reflektujúcich  nielen vlastné krízy, hľadajúcich rovnováhu medzi ľudskosťou a profesionalitou, otvorených čítať svoj príbeh v kontexte potrieb iných, a špeciálne detí."

 

Marek Roháček, zakladateľ a predseda Návratu

 

 

*Peterov princíp je zásada, podľa ktorej súpracovníciorganizácie povyšovaní do vyšších pozícií na základe výkonu a zásluh podaných počas pôsobenia v pozícii nižšej bez ohľadu na schopnosť plniť často diametrálne odlišné požiadavky späté s pozíciou vyššou. Býva potom iba otázkou času, keď bude pomerne úspešný pracovník povýšený do funkcie, na plnenie ktorej mu jeho schopnosti a zručnosti stačiť nebudú. Každý zamestnanec má teda šancu, že na určitom stupni kariérneho rastu dosiahne svoju „úroveň nekompetentnosti“. S istým  zveličením sa dá povedať, že riadiaci pracovníci sú nekompetentní pre danú rolu všade tam, kde neexistuje schopnosť klesnúť o úroveň nižšie, čiže tam, kde bol daný človek najkompetentnejší. Toto pravidlo formulovali Laurence J. Petera Raymond Hull v knihe Peterov princíp s podtitulom Užitočná veda hierarchológia, ktorá vyšla v roku 1968.