Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Chvíľu som váhala, či má zmysel púšťať sa do dotykovej terapie, keďže moje dieťa už dávno nie je to rezervované bábätko s pichľavými očami, ktoré sme si doniesli domov, ale veľká trojročná slečna.


Už sú za nami časy, keď som do kalendára písala červenou fixkou: Prvý očný kontakt! Dnes sa k nám naša dcérka prvýkrát pritúlila! Prvý nočný presun do našej postele! Dostala som pusu! Veru, podobné proklamácie sú dávno za nami.


Dnes sa k nám (teda hlavne ku mne, mamine) naša dcérka túli jedna radosť, necháva sa nosiť na rukách a vyhľadáva telesný kontakt s nami vždy, keď je to možné. S dotykmi sme na tom veľmi dobre a terapiu isto nepotrebujeme. Ale v Návrate ma presviedčali, že to zmysel má. Ovládla ma síce skepsa, ale šli sme na víkendový pobyt.


Pobyt v mnohom potvrdil moje predchádzajúce postoje a názory a v mnohom ich rozdrvil na prach. A v čom a ako? Nuž nemýlila som sa napríklad v tom, že masáž bábätiek je masírovanie bábätiek. A... To je asi tak všetko.


Nielenže som nemala ani páru o dotykovej terapii, ale vlastne ani o správnom prístupe k masáži. Viete, u nás doma je vďaka ekzému našej dcérky pri natieraní krémom (lebo sa tá chvíľková hala-bala činnosť nedá nazvať masáž, ako som sa dozvedela) akosi hlučno. Upišťano. Uvrešťano. Uplakano. Jedným slovom – stres. Ešteže som sa dozvedela, že to nie je dobre. Ani rýchlo natierať upišťané dieťa nie je dobre. A ani nazdávať sa, že stačí objať a pomojkať dieťa či partnera nie je dobre. Aké novinky! Našťastie som sa dozvedela čo správne je...

 

Že dotýkať sa má bez stresu a chvatu (a plaču). Že dotyk má byť plný lásky a rešpektu. A k tomu uistenie, že sa to dá. Ešteže sme dostali aj návod ako sa to dá aj pri takom živom striebre aké mám doma, inak by som tomu neuverila. Ale aj s návodom v ruke som mala isté pochybnosti (ja som tuším rodený skeptik).


Doma sa napriek tomu vytiahla deka a skúšalo sa. Už som pochopila, že pri mojej dcérke klasickou masážou veľa nezmôžem. Vlastne nič nezmôžem, lebo ona s ňou nesúhlasí.

 

Takže skúška číslo jedna: hra na zabalený balíček. Neuveriteľný úspech! Skúška číslo dva: sadenie záhradky. Mojej skepse padla sánka – opäť sa dostavila nadšená reakcia u dcérky a výzva na opakovanie, takže aj druhej dotykovej hre bol pripísaný bod. A keď som zistila, že pri ťažkostiach pri zaspávaní vždy pomôže rozprávka o zimnej krajine, bola moja skepsa porazená na celej čiare.

 

A čo s naším krémovacím plačom? Ekzém si nevšímam. Neviem čo mi na to povie kožná lekárka, ale my musíme najprv dcérku presvedčiť, že dotyk lieči. Ešteže nám to mal kto povedať.

 

Lenka Majchráková,
náhradná mama