Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina


Niečo sa na Slovensku zmenilo. Nie je to len počet detí v profesionálnych rodinách. Je to niečo podstatnejšie. Nejaký pohyb „vo vnútri“. Uvedomila som si to len túto jeseň. Ťažko sa to chápe a ešte ťažšie uchopuje.
Tak v prvom rade, ´noví´ profesionálni rodičia už rozumejú tomu, že dočasnosť vzťahu s dieťaťom, ktoré majú doma, je očakávaná, ba dokonca charakteristická vlastnosť zamestnania, ktoré si vybrali za svoje (niektorí životné) poslanie. Vedia, že sa s dočasnosťou budú musieť skôr či neskôr vyrovnať. A potom – už z iného uhla pohľadu, podoba (láka ma použiť výraz lokálny kolorit) profesionálneho rodičovstva je taká rôznorodá, že táto amorfnosť systému bude iste (ba priam zákonite) len dočasná.

 

Mám pre tento optimizmus jeden pádny dôvod. Profesionálni rodičia sú totiž (na rozdiel od iných prvkov systému) to, čo by sme mali nazvať "človek na správnom mieste“. Ale všetko potrebuje svoj čas. Štátne inštitúcie, riaditelia, pomáhajúci profesionáli, profesionálni rodičia a napokon aj deti. Ako sa im darí a bude dariť? To je lakmusový papierik signalizujúci síce drobné, ale tie najpodstatnejšie úspechy celého „systému profesionálneho rodičovstva".

 

Výzvy pri prijatí malých detí

Profesionálne rodičovstvo nebolo a asi ani nikdy nebude v „prirodzenej výbave“ človeka. (Osobne neočakávam, že raz stretnem profesionálneho rodiča, ktorý sa pre toto poslanie, ako sa vraví, narodil.) Tí profesionálni rodičia, ktorých stretávame dnes, sú, v porovnaní so svojimi predchodcami, viac pripravení riešiť ukončovanie vzťahu s dieťom, o ktoré sa „profesionálne“ starali. Ak si uvedomíme, čo hovorí teória - pripútavacie správanie je naprogramované pri malých deťoch na najvyšší možný stupeň, tak si možno povieme, „klobúk dolu“. Dnes už sú na Slovensku profesionálni rodičia, ktorým cez ruky prešlo štyri, či päť detí. Brali to ako službu dieťaťu. No napriek ich statočnosti a profesionalite si kladiem otázku! Na koľko takýchto odchodov je človek stavaný – aby sa citovo nevyčerpal? Aby nezatvrdol? Čo by takáto strata znamenala pre deti, ktoré budú profesionálni rodičia prijímať ako na bežiacom páse? Nehovoriac o tom, že nepokladám za férové doslova „vydrancovať všetky zdroje“, ktoré títo výnimoční ľudia na začiatku ponúkajú.

 

No a napokon, ako sa dalo predpokladať, rýchle a plošné zavádzanie litery zákona do praxe prináša aj riziká – nie je čas na ostražitosť, nie je priestor na nároky pri výbere, a tak sa profesionálnymi rodičmi stanú aj ľudia, ktorých motivácia je trochu otázna. Mementom je skúsenosť profesionálnej mamy, ktorá si brala ťažko deprivované dieťa z inej profesionálnej rodiny. Tam strávilo niekoľko mesiacov v postieľke – rovnako ako v „klasickom“ detskom domove.

 

Výzvy pri prijatí starších detí

Ľudia, ktorí sa na túto cestu dali v dobrej viere pomôcť hoci aj starším deťom, s ktorými sa osud nehral, sa niekedy stávajú rukojemníkmi vlastného citu. Bez toho, aby to chceli. Na ilustráciu – príklad profesionálnej mamy, ktorá išla do tohto povolania celou dušou: Zobrali si s manželom päť súrodencov od staršieho školského veku vyššie. Zažívajú veľmi, veľmi ťažké časy. Chceli by ich ľúbiť, ponúkajú im seba – a deti to nechcú. Nechcem hovoriť o dôvodoch, prečo ich už nie sú deti schopné prijať. Skôr mi napadá slovíčko hazard s citmi profesionálneho rodiča, ktorý v tom celom zostáva sám.

 

Dôležitá informácia: Nevyhnutnú špecifickosť očakávaného „rodičovského vzťahu“ profesionálni rodičia zvyčajne chápu už od momentu prijatia prvého dieťaťa. Ich zamestnávatelia sa proti prípadnému nepochopeniu poistili zmluvne - napríklad sankciami za neprijatie navrhovaného dieťaťa.

 

Tí, ktorí výzvy prijali

Myslím si, že súčasní profesionálni rodičia sú ešte stále pioniermi. To, čo k pionierom patrí – je nadšenie z objavovania nového, neprebádaného, pocit predvoja odvážnych, ktorí jediní sa neboja ísť dopredu a ukazovať smer ostatným. Ponúka sa otázka. Vedia títo rodičia akému riziku sa vystavujú? Vedia, že im hrozí osamelosť v problémoch a trápeniach, ktoré cesta v neprebádanej divočine prináša? Bolo by fér o týchto skúsenostiach rozprávať s tými, čo sa nadšene vrhajú do dobrodružstva. Nemyslíte?

 

Argumentom, ktorý som neraz počula a ktorý mi vyvstane prvý v tejto situácii, je to, že sme to spustili priskoro – keď nebol pripravený systém a najmä jednotlivci v systéme – najmä profesionáli. Následne sa vynárajú otázky – ako sa dalo na tieto situácie pripraviť, keď sme nevedeli, čo nás vlastne čaká? Hoci všetci profesionálni rodičia prechádzajú systémom vzdelávania, ukazuje sa, že to je iba základ. Prichádza čas, keď sa budeme musieť zaoberať aj obmedzeniami, ktoré táto forma rodičovstva prináša. Hľadať nie len profesionálnych rodičov, ale aj (či dokonca predovšetkým) mechanizmy, ako si udržať zdravých ľudí schopných postarať sa o zranené deti.

 

Znova sa tu vynára otázka. Kto by mal profesionálnemu rodičovi pomôcť s nastavením očakávaní? Kto by ho mal sprevádzať vo vznikajúcich vzťahoch? Kto by mu mal byť k dispozícii v zvažovaní toho, ako pristupovať ku konkrétnym deťom? Kto má pomôcť spracovať už väčším deťom to, že sú zverené do výchovy profesionálnemu rodičovi (možno iba dočasne a možno...)? Nemáme veľa skúseností s profesionálnym rodičovstvom. Tie skúsenosti, ktoré máme, si možno práve preto treba vážiť viac ako doteraz.

 

Profesionálni rodičia potrebujú ocenenie, podporu a sprevádzanie tých, ktorí im rozumejú a hľadajú spolu s nimi odpovede na stovky otázok, ktoré sa vynárajú v každodennom živote rodiny. Nedá sa očakávať, že niekto tieto odpovede už teraz všetky vie (nezabúdajme na to, že sa nachádzame v neprebádaných oblastiach). Treba hľadať za pochodu. A konečne - treba dobrých odborníkov, supervízorov, psychológov, poradcov, ktorí s profesionálnymi rodičmi budú vedieť držať krok.
Áno, viem, nie je to ľahké. (Je to nepochybne ťažšie, ako mať budovy a v nich deti a vychovávateľov v šíkoch.) Ešte len postupne zisťujeme, že profesionálne rodičovstvo je komplikovaný krok nielen pre rodičov samotných. Hľadajme okrem profesionálnych rodičov aj odborníkov, ktorí si budú vedieť zastať svoju robotu – tú skutočnú, ktorú im nik nepredpíše. Jednoducho preto, že zatiaľ ešte nikto úplne presne nevie, čo je nevyhnutné, aby celý systém fungoval. A to všetko pre dieťa a deti, ktoré „vypadli“ z bezpečia rodiny a dostali sa do systému sociálno-právnej ochrany detí.

 

Renáta Matejová,
autorka bola dlhoročnou sociálnou pracovníčkou v Návrate a v súčasnosti pracuje ako riaditeľka Detského domova Studienka