Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Mladý človek v náhradnej rodine počas svojho dospievania začína viac uvažovať nad tým, čo sa mohlo v jeho minulosti stať. Môže si klásť nové otázky. Keďže často nevie nájsť odpovede, alebo mu už nestačia tie, ktoré doteraz dostával, môže mať pocit viny, hnevu, alebo sa cítiť menejcenne. Možno sa začne cítiť neistý vo vzťahoch, v ktorých predtým prežíval istotu. Môže byť citovo kolísavý, zmätený, ale najmä, a to predovšetkým, bezmocný voči tomu, čo ho presahuje. Adoptívni alebo pestúnski rodičia ľúbia prijaté deti a snažia sa ich vybaviť láskou a vierou v nich samých. Ale dieťa môže od náhradných rodičov dostať len čiastočné informácie o rôznych ťažkých udalostiach jeho života. Dospievajúci, ktorý sa má posunúť vpred, sa potrebuje zorientovať v nejasných situáciách, potrebuje získať odstup od traumatických momentov... Aby toho bol schopný, potrebuje v smutných udalostiach, vidieť aspoň kúsky pozitívnych skutočností. Musí nájsť novú „logiku“, ktorá ho povedie ďalším životom.

 

Existujú známe či menej známe príbehy, ktoré ľuďom ponúkajú inšpiráciu pri hľadaní vecí ukrytých v nás samých už celé tisícročia.

 

V príbehu o Dávidovi, malom chlapcovi a Goliášovi, obrovi - môžeme nájsť mnoho zaujímavých námetov na premýšľanie. Jeden z týchto motívov je tento: Kto bol Dávid? Ako to že vyhral? Jednoducho vyhral – pretože vedel, kto je. Vedel, že je malý, vedel, že verí v Boha, vedel, že nad Goliášom nevyhrá silou. Dávid poznal svoj príbeh, poznal seba, svoju históriu a svoje možnosti.

 

18 ročná Iveta by rada bola veselou a šťastnou, chcela by prežiť svoje sny... Ale kým sa k nim dostane, čaká ju ešte jedna cesta... cesta k samej sebe. Od ôsmych rokov ju spolu s mladším bratom vychovávajú jej starí rodičia. Je krehká. Spolužiaci sa jej posmievajú, že sa neoblieka dosť moderne, že sa jej v škole nedarí, že sa rýchlo ponáhľa vždy domov.

 

Ivetke sme ponúkli možnosť vytvoriť si vlastnú knihu, ktorá by zachytávala jej život: Knihu života. Prijala ponuku aj na individuálne pravidelné stretnutia raz do týždňa. Na stretnutiach sa rozprávame o jednotlivých udalostiach a „kapitolách“ a zbierame čriepky z jej života. Má pri sebe „sprievodcu“ na ceste lemovanej ťažkými spomienkami, pri nachádzaní nejasných, nezrozumiteľných, často len „čiernobielych“ udalostí. Pátrame po ďalších farbách, aby sme vyrobili dúhu. Pozeráme na fotky, objavujeme spomienky.

 

„Hnevám sa na mamu a ocko mi chýba. Ale som rada, že mám starkých a brata. Mám ich veľmi rada a viem, že im na mne záleží. Preto im chcem čo najviac pomôcť. Moji spolužiaci mi nerozumejú, myslia len na sprostosti. Mňa to nebaví.“

 

Mamička bola veľmi mladá, keď sa jej Ivetka narodila. Nie všetko zvládala tak, ako by bolo potrebné. Ivetkin ocko zomrel, keď bola maličká. Nestihol jej čítať dosť rozprávok, aby sa cítila ako princezná. Nestihol ju chrániť pred zlým drakom ani pred búrkami.

 

Na jednom zo stretnutí mi Ivetka povedala:
„O mame viem, že ma nemala rada. Nechávala ma samú, alebo sa so mnou túlala. Preto si ma starkí zobrali.“
„ A pamätáš si, aké hry sa s tebou hrávala?“
„Kolo, kolo mlynské. Viem, že som to chcela hrať znova a znova a ona sa pritom vždy krásne smiala a vždy to pre mňa urobila.“
„A čo myslíš, prečo to robila? Prečo sa hrala s tebou znova a znova, keď si to chcela?“
„Možno ma predsa len mala rada, keď sa so mnou toľko hrávala.“
Hlas sa jej chvel, ale v očiach sa rozsvietilo. Odrazu som uvidela pred sebou nové dievča. Odvážne.

 

Ivetka, tak ako mnoho iných dospievajúcich z náhradných rodín prežíva pocit samoty, izolácie a neporozumenia v období, kedy mladý človek potrebuje niekam patriť a niekam „zapadnúť“. Ponúkli sme jej preto i zapojenie sa do práce skupiny mladých dospelých z náhradných rodín, ktorú vedie skúsená sociálna poradkyňa Dana Žilinčíková spolu s mladou ženou, ktorá vyrástla v náhradnej rodine, Katkou Lahovou.

 

Dúfame, že mladí ľudia z náhradných rodín sa aj vďaka odbornej pomoci pri objavovaní svojej životnej histórie, inšpirujú na svojej ďalšej ceste príbehom Dávida. David poznal svoje limity, aj to, čo napriek nim dokáže. Využil to a vyhral. Nevyhral preto, že bol malý - ale preto, že vedel, že je malý a že si musí poradiť inak.

 

Aký je ten „váš“ príbeh, ktorý dokázal prebudiť vašu odvahu a fantáziu?

 

Dana Žilinčíková,
sociálna poradkyňa, koordinátorka Centra Návrat v Banskej Bystrici

 

(Pozn.: Niektoré údaje v príbehu mladej ženy, ktorú sme v tomto článku nazvali Ivetkou boli kvôli jej ochrane pozmenené.)