Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina


V rámci Návratu v teréne robí 10 sociálnych pracovníkov. Chceme, aby naša odborná intervencia do rodín, v ktorých žijú deti s ohrozeným detstvom, mala svoj začiatok, priebeh a koniec. Ukončiť ju uprostred je to isté ako keby pekár predával len napoly upečený chlieb.

 

Kvalita odborných služieb pre rodiny v ohrození je podmieňovaná aj tým, ako sa pracuje s časom. Keďže prvé štyri mesiace v roku tieto služby nie sú zabezpečené z verejných zdrojov, v praxi sme potom postavení pred dilemu ako reagovať na tento nezdravý stav. Nasledovný príklad z praxe ukazuje, ako môže byť pre všetkých výrazným posilnením, pokúsiť sa tento systémový handicap prekonať.

 

Príbeh pani Anny, osamelej matky so šiestimi deťmi, ukazuje, že jedna rodina môže potrebovať viac času ako úradom zaplatených osem mesiacov na riešenie problémov, ktoré sa v jej spise hromadili roky.
Keď ich pracovníčka sociálnoprávnej ochrany UPSVaR odporučila do našich služieb, aktuálne hrozilo vyňatie detí z rodiny. Dlhší čas totiž zotrvávali v náročných bytových a sociálnych pomeroch.

 

Po pol roku intenzívnej práce s rodinou, napriek úspešnému zvládnutiu viacerých náročných situácií, došlo k vyhroteniu pretrvávajúcich problémov. Medzi vianočnými sviatkami boli predbežným opatrením všetky deti z rodiny vyňaté, keďže sa ocitli bez strechy nad hlavou a adekvátnej pomoci okolia.

 

Stáli sme pred dilemou: naše služby mali v danom čase skončiť vzhľadom na dobu platnosti zmluvy s UPSVaR ako objednávateľom týchto služieb. Uspokojíme sa s umiestnením detí v detskom domove ako s trvalým riešením? Deti sú v bezpečí, nebudú na ulici... Skutočne sa ale vyčerpali všetky možnosti ako udržať rodinu pohromade??? Kedy je správny čas na hľadanie týchto možností? Koľko času je potrebné investovať na hľadanie? Ak by sme čas aj mali, ako ho vhodne využiť?

 

Ak by sa naše služby ukončili spolu s dobou platnosti zmluvy s príslušným UPSVaR, nad deťmi by bola v tomto čase nariadená ústavná výchova a matka by mala minimálne šance a sily na zabezpečenie všetkého potrebného pre návrat detí domov.
Zdroje sa tento krát našli – vďaka podpore z 2% a od individuálnych darcov sme mohli matke ponúknuť ďalšie služby a ona túto ponuku prijala. V úzkej spolupráci s pracovníkmi detského domova, krízového centra, odd. sociálnoprávnej ochrany UPSVaR sme využili čas do termínu pojednávania (zostávali 3-4 mesiace).

 

Matku sme motivovali, aby to nevzdávala: súd môže rozhodnúť o zrušení opatrenia a deti sa jej vrátia, ak sa podarí vybaviť vhodné bývanie a ona preukáže schopnosť sa o deti postarať. Matke bola ponúknutá možnosť bývať v detskom domove spolu s deťmi a to do rozhodnutia súdu. Týmto opatrením sa redukovalo narušenie vzťahovej väzby medzi matkou a deťmi ich rozdelením a zároveň si matka mala možnosť s asistenciou pracovníčok detského domova zlepšovať svoje rodičovské zručnosti a starostlivosť o domácnosť. Intenzívnu pomoc od nás dostala pri hľadaní vhodného bývania a zabezpečení podpornej sociálnej siete v mieste ich budúceho bydliska. Venovali sme tomu 7 osobných stretnutí s klientkou, viac ako 60 telefonických a mailových kontaktov a niekoľko stretnutí zainteresovaných odborníkov.

 

Po 4 mesiacoch od nariadenia predbežného opatrenia (a 12 mesiacov od zaradenia rodiny do programu sanácie) došlo k zrušeniu predbežného opatrenia o nariadení ústavnej výchovy a rodina sa bude sťahovať... Skoro dva mesiace sa čakalo na to, kým toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Tento čas sme venovali prípravám na sťahovanie, vybaveniu prijatia detí na novú školu, finančnému zabezpečeniu rodiny a postupnému osamostatňovaniu sa matky od pomoci pracovníčok detského domova so starostlivosťou o deti. Naše služby boli v rozsahu 5 osobných kontaktov s rodinou, cca. 40 mailových a telefonických kontaktov a viacerých osobných stretnutí zainteresovaných odborníkov.

 

Čo všetko zaváži alebo princípy, ktoré sme uplatnili pri práci s časom v tomto prípade?

Ak sa so zaradením rodiny do programu sanácie čaká pridlho, môže sa prepásť kritické obdobie, kedy je rodina prirodzene nastavená situáciu riešiť. Ak sa rodine neponúknu tieto služby v pravý čas, so situáciou sa postupne vyrovnajú, rezignujú, adaptujú a už necítia túžbu po zmene (nie raz sa stalo, že rodičia sa nakoniec zmierili s tým, že ich deti vyrastajú v detskom domove a rezignovali na snahy o ich návrat domov). Stojí kopu času a námahy motivovať takýchto klientov a napriek šikovnosti odborníka sa to nemusí podariť – klient sa rozhodne aj naďalej fungovať „vo vybehaných koľajach“.

 

Kľúčovým faktorom je určite intenzita kontaktu s klientom. V zahraničí existujú rôzne programy práce s ohrozenou rodinou, ktoré preferujú rôzne intenzívny kontakt. My máme dobrú skúsenosť s týždňovými - výnimočne dvojtýždňovými intervalmi medzi stretnutiami s rodinou. Tieto stretnutia trvajú zhruba hodinu, ak je potrebné aj dlhšie. Osvedčilo sa nám využívať aj telefonický kontakt ako podporný nástroj udržiavania „zapojenia“ klienta do procesu zmeny. Frekvencie prípadových porád či stretnutí zainteresovaných je podľa potreby realizované raz za mesiac, dva či tri – nie zriedkavejšie. Ich zámerom je priebežné vyhodnocovanie posunov a tvorba plánu ďalšej práce. V čase, keď sa rodina dostane do krízy a vyhodnotíme potrebu zvýšiť intenzitu kontaktu, je dobré, ak tu taká možnosť je.

 

Netreba zabudnúť ani na čas medzi stretnutiami. Mal by byť rodinou využitý a nie „prečkaný“ kým znovu prídeme. Zmysluplné je, ak sa s klientom dohodneme na úlohách, ktoré v tom čase realizuje on sám a na našich stretnutiach jeho snahy vyhodnocujeme.

 

Ak je potrebná invazívna intervencia do rodinného života ako je napr. odňatie detí z rodiny, je dobre, ak je časovo ohraničená a po nej reálna vízia/ nádej v zlepšenie. Ideálne je, ak klient vidí cestu k zlepšeniu vo forme konkrétnych krokov, ktoré potrebuje urobiť. V takom prípade je táto intervencia únosnejšia pre deti i rodičov a eliminujú sa ich obrany, ktoré žiaduce posuny len sťažujú a odďaľujú.

 

Máme dobrú skúsenosť, ak dĺžka podporných služieb rodine v ohrození je časovo ohraničená, ale je tu možnosť predĺženia v prípade potreby. Nie je dobré, ak rodina získa mylný dojem, že sme ich „anjeli strážni“, kamaráti... ktorí tu budú pre nich stále! A ponuka doživotného sprevádzania pri prvom kontakte s klientom je tiež nezmyselná... a pre klienta v prvom momente isto odstrašujúca. Je však vhodné, ak môžeme poskytovanie služieb predĺžiť na dobu nevyhnutnú na dotiahnutie vecí a stabilizáciu pozitívnych zmien v rodine.

 

Službami, pri ktorých sa s časom narába odborne, môžeme zvýšiť efektivitu programu sanácie rodiny. Darí sa tak vzbudiť resp. priebežne udržiavať motiváciu a aktivitu klientov, ktorá vedie k zlepšeniu ich rodinnej situácie v prospech ohrozených detí. Ďalším prínosom je aj samotná skúsenosť klientov z realizácie „svojho projektu zmeny“ – dochádza k sociálnemu učeniu, ktoré eliminuje naučenú bezmocnosť a pasivitu klientov (počkám a uvidím). A ak sa to podarí, klient získa novú skúsenosť a poznanie: "mám vplyv na to, čo sa deje, a tak preberám zodpovednosť" – len postupnými krokmi, s vytrvalosťou môžeme robiť vážne zmeny vo svojom živote. Všetko chce svoj čas.

 

Lenka Dvornáková,

autorka bola koordinátorka služieb pre rodiny v ohrození v Centre Návrat v Bratislave