Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina


V jedno doobedie sme mali stretnutie v Návrate. Pani Danka a ja (profesionálna a pestúnska mama). Naše stretnutie sa skončilo a pani Danka mi vraví: „Ivetka, bola ste na víkendovom pobyte so Janette. Nemohla by ste napísať, ako sa vám tam páčilo a hlavne čo to pre vás znamenalo?“. Trochu som zaváhala, ale potom som si uvedomila, že to čo som tam zažila ja a moji „romáci“, napíšem.


Je noc a ležím medzi „mojimi deťmi“. Z jednej strany malá romáčka v postieľke, ktorá ma drží za ruku pomedzi mriežky a z druhej strany väčší osemročný romák, ktorý je opretý celý o mňa. Niekto si povie, že to teda nie je takto dobre, ale mne to nevadí. V detskej izbe je najmenší romák a mojou odrodenou dcérou, ako povedala na svojho syna Janette...


Ale poďme k pobytu. Sadali sme do auta a s pomocou navigácie sme sa dostali až na Skalku pri Kremnici. Celou cestou som rozmýšľala čo tam budem sama robiť. Nepoznám nikoho. Pri chate sme vystúpili ja, moja dcéra a „moje tri deti“. Vystúpili sme a ja som zistila, že vôbec nie som sama. Mami a otcovia z klubu náhradných rodín, čo sme sa stretávali, bývalý kolega a naše tety návraťáčky a ešte aj dobrovoľníci. Všetko „naši ľudia“. Privítanie bolo srdečné. S niektorými som sa nevidela aj tri roky. Ubytovali sme sa, ale stále mi niekto chýbal.


Sedeli sme v jedálni a naraz sa otvorili dvere. No poviem vám, že to čo vošlo bol – pokoj, nádej, veľké srdce, nesmierna energia, ale aj dobrá nálada – vošla Janette. Po večery sme mali všetci stretnutie. Neskutočná vec sa stala skutočnosťou. Stretla som naživo tú, ktorú som chcela stretnúť od vtedy ako som prvýkrát prečítala knihu „Cigánka“. Odvtedy som ju čítala hádam aj stokrát. Posadali sme si a čo sa mi páčilo, Janette sa nám predstavila: „Ja som Janette, som romáčka a mám za muža gadža a tri deti. Syna odrodeného, dcéru adoptovanú a dcéru odrodenú. Môžeme si všetci tykať?“ No a to som už bola presvedčená, že má moje srdce. Jednoducho nerobila rozdiel medzi nami.

 

Na stene bol papier a na ňom napísané (nezapamätala som si až tak presne) „Sme len učitelia a môžeme deťom pripraviť veľa dverí na otvorenie, ale na nich samých je, ktoré z tých dverí otvoria“. Hlboká myšlienka, a je to ozaj tak. Pýtali sme sa, čo sa stane keď ani jedny dvere neotvoria. Vraj nemáme byť vôbec sklamaní. Je na vôli, sile a hlavne rozhodnutí detí, či si zoberú to, čo sme im ponúkli. Vyrozprávala nám aj svoj životný príbeh od narodenia až doteraz. Nemala vôbec ľahký život. Povedala by som, že niektoré časti sa dali porovnať so životom „našich detí“. Hlavne začiatky v škôlke, škole...


Druhý deň bol úžasný. Dozvedeli sme sa, ako sa žije v rómskych osadách, v rómskych domácnostiach. Čo je pre Rómov priorita. Sú to jednoduchí ľudia, ktorí si žijú ten svoj rómsky život. Oni nerozumejú nášmu gadžovskému životu a väčšina gadžov nerozumie a niektorí ani nechcú rozumieť ich životu. Zaujalo ma rozprávanie o rómskej vlajke. Jednoducho a úplne pravdivo majú v nej vysvetlený kolobeh života. Bola prestávka. Išli sme k deťom. Môj „syn“ bol neskutočne spokojný. Janette bola aj pri nich a rozprávala sa s nimi. Keď sme prišli za nimi, prišiel ku mne, objal ma a do ucha mi pošepkal, „ona sa mi páči“. A naopak zase Janette prišla cez prestávku za mnou a povedala, že máme so „synom“ neskutočný vzťah. Cíti toľko istoty a lásky, že je to až neskutočné. Mne vyhŕkli slzy a načo som sa zmohla len povedať, že je to pravda. Jeden bez druhého nemôžeme byť.


Po prestávke sme išli, ako nám povedali, na „živú knižnicu“. Tak toto ma dostalo úplne do kolien. Všade tma, len sviečky horeli a v miestnosti pripravených päť zastavení. Pri každom bola jedna „živá kniha“ – človek, ktorý rozpovedal svoj príbeh života. Boli tam ľudia od mladého dospelého, cez mladú maminu s dieťatkom, až po rodičov, ktorí už „svoje deti“ odchovali. Ani som nedýchala, keď sme chodili od jednej knihy k druhej. Nebudem písať ich príbehy, ale majú môj obdiv, úctu a rešpekt, že dokážu o svojich starostiach, neúspechoch, sklamaniach, ale aj radostiach, láske a porozumení rozprávať. Obdivujem ich, ale aj ďakujem za ich príbehy. Bol tu plač, šikana, radosť, smiech, no proste to čo prináša život Róma v našej spoločnosti. Našla som tam aj niečo z môjho života s „mojím synom“.

 

Po všetkých ťažkých veciach prišiel večer, ktorý si myslím, že bol nezabudnuteľný pre všetkých. Pre deti, mladých dospelých, otcov a mamky, aj pre ľudí, ktorí všetko chystali a prichystali perfektne - odmena. Prišli nám zahrať a zaspievať „Sendreiovci“. Neskutočná energia prišla s nimi. Nebolo tam jedno dieťa ani dospelý, ktorý by sa nebol zabával. Všetko tancovalo, spievalo a bol na všetkých úžasný pohľad. Zrazu zmizli všetky rozdiely inakosti. Či Róm, či gadžo, všetko sa zabávalo. Bola to proste oslava života, lásky.


Ráno bolo krásne. Ale aj smutné, lebo sme vedeli, že už je koniec. Po raňajkách sme sa ešte stretli so Janette. Dala nám niekoľko rád – máme sa doma rozprávať o inakosti ľudí, prijať kultúru „našich detí“, prijať dieťa s inakosťou (že je rómske) a hlavne počúvať deti, keď sa chcú rozprávať... Nakoniec sme mali ešte program, ktorý nám prichystali Danka a Evelýnka z Návratu. Boli sme vonku pri ohnisku a program bol super.


Posledné chvíle sme si písali do knihy víkendových pobytov, to čo by sme chceli mať pod fotkou našej rodiny. Nakreslili sme celú našu rodinu, slniečko, kvietky. Prišla potom chvíľa rozlúčky. Padli aj slzičky aj výmena mailov a telefónnych čísel. Všetci sme odchádzali plní dojmov, vedomostí, niečoho čo sme nevedeli, ale aj vedeli a len sme sa v tom utvrdili. Všetci sme sa zhodli, že na budúci víkendový pobyt, ak sa bude dať, prídeme všetci. S poslednou som sa išla rozlúčiť s Janette. No zmohla som sa len na objatie, slzičky a na ďakujem, ďakujem, ďakujem.


Poďakovanie patrí Danke a Evelýnke z Návratu, že dokázali zorganizovať takýto super pobyt. Veľká vďaka.


Poďakovanie patrí aj Janette, jej rodine a jej tímu, že si našli pre nás čas a za krásne, neopísateľné chvíle, ktoré sme s nimi prežili. Ďakujeme.


Poďakovať by som chcela aj živým knihám, za to že sa dokázali s nami rozprávať o svojom súkromí. Ďakujeme.


Poďakovanie tiež patrí dobrovoľníkom, ktorí sa postarali o „naše deti“ a pripravili im program vhodný pre deti. Ďakujeme.


Poďakovať tiež Sendreiovcom, ktorí si tiež našli na nás čas, aj keď mali pred sebou ešte dlhú cestu. Ďakujeme.


A nakoniec, velikánsky klobúk by som chcela dať dole rodičom – oteckom a mamkám, starým rodičom, ktorí sa starajú o deti, ktoré sú aj s ich inakosťou „NAŠE“. Ešte raz, ďakujeme za ne.


Iveta,
pestúnska mama a profesionálna mama

 

Pobyt sme realizovali v partnerstve s EDUMA. Osobitné poďakovanie patrí Janette Motlovej (Maziniovej) za obrovské nasadenie.