Návrat, občianske združenie

jediný domov pre dieťa je rodina

Dieťa, ktoré stratilo rodinu a dostalo sa do detského domova alebo iného kolektívneho zariadenia, sa sklamalo v rodičoch a často prežíva sklamanie zo všetkých dospelých a hoci si to ani neuvedomuje, tento fakt ovplyvňuje jeho správanie. Na to, aby sa mohlo cítiť bezpečne, potrebuje mať dôveru k ľuďom okolo seba a k prostrediu, v ktorom sa nachádza.


Adaptačné obdobie je čas vzájomného prispôsobovania a zvykania si jeden na druhého. Trvá niekoľko týždňov, mesiacov, ale aj rokov. Adaptačné obdobie považujem za najdôležitejšie pre vznik dobrého vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a zároveň za jedno z najťažších období, lebo vtedy sa rozhoduje, ako bude vyzerať celý ďalší život náhradnej rodiny.


Pre dieťa je tragické, keď si nemôže vytvoriť trvalý vzťah s matkou, otcom alebo adoptívnymi rodičmi. Dieťa, ktoré sa nikdy netešilo z trvalého vzťahu, má nesmiernu túžbu takýto vzťah vytvoriť a súčasne má strach z tohto vzťahu. Takto vzniknuté napätie zistíme u mnohých narušených detí. Úzkosť, keď sa „neodvažujú veriť, že je to pravda“. Je strašné, ak dieťa neverí v lásku, ak neverí, že je možná, pretože ho toľkokrát nechali na dne.
Viete, aké je to hrozné, ak vstúpite na detské oddelenie v niektorej nemocnici a nájdete tam deti, ktoré už neplačú, pretože dosiahli štádium, keď sa všetkého vzdávajú. Vedia, že sa nikto nestará o ich potrebu lásky, istoty a bezpečia, že im nikto neodpovie. Cítia, že je menej nebezpečné neplakať, než kričať a nedostávať žiadnu odpoveď. (Úryvok z prednášky Jeana Vaniera, Klobouky u Brna, jún 1991)


Úlohou náhradných rodičov je pomôcť dieťaťu získať stratenú dôveru. Súčasne s vytvorením silného puta k jednému človeku (napr. pestúnskemu rodičovi), vytvára si dieťa ľahšie vzťahy aj k iným ľuďom.


Pri príchode do rodiny však neprechádza adaptačnou fázou len dieťa. Proces adaptácie náhradných rodín má tri paralelné časti: 1. adaptácia dieťaťa; 2. adaptácia rodičov; 3. adaptácia okolia.


V tomto článku pôjde o adaptáciu dieťaťa na nové rodinné prostredie s prihliadnutím na vek.

 

ADAPTÁCIA DOJČAŤA

Medzi deťmi adoptovanými v dojčenskom veku a deťmi, ktoré vyrastali v normálnej rodine, sa neprejavujú v kvalite pripojenia veľké rozdiely. Rozdiely sa ukážu až po 6 mesiacoch.


V prvých 6 mesiacoch života dieťaťa v období adaptácie sa vyskytujú nasledujúce prejavy neistoty a strachu: problémy s prijímaním potravy; problémy so spánkom; chronická hnačka; bezdôvodný plač.

 

Rodičia by mali byť citliví na signály potrieb dieťaťa a uspokojovať ich, lebo tým dieťa získava dôveru k rodičom. Autorka J. E. Schoolerová odporúča tieto postupy pre rodičov:

  • Tešiť sa z fyzického kontaktu s dojčaťom: držanie, objímanie, bozkávanie.
  • Kontakt tvárou v tvár, hlavne kontakt očami.
  • Opakovanie a odpovedanie na detskú intonáciu a verbálne výrazy.
  • Používanie jemného (vysokého) tónu hlasu.

 

ADAPTÁCIA STARŠÍCH DETÍ

Staršie deti, prichádzajúce do náhradných rodín, stratili schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom vo svojom okolí, trpia nedostatočnými väzbami. Podľa J. P. Bourguignova môžu patriť do troch kategórií:

  • Dieťa, ktoré nikdy nezažilo väzbu na rodičov alebo primárnu osobu, ktorá by sa o neho starala v ranom veku. Nikdy nepoznalo význam bezpečia, istoty a dôvery.
  • Dieťa, ktoré vytváralo neadekvátne väzby. Ide o dieťa, ktoré často striedalo opatrovateľov, šlo z jednej pestúnskej rodiny do druhej.
  • Traumatizované dieťa, ktoré malo možnosť vytvoriť si primárnu väzbu v rannom detstve, avšak postupne zažilo hrozné traumy (sexuálne zneužívanie, fyzické zneužívanie alebo emocionálny nezáujem) a tie narušili počiatočnú dôveru.


Ponúka sa otázka: Ktoré z týchto detí sa ľahšie adaptujú na nové prostredie rodiny a rýchlejšie si vytvoria puto s rodičom? Osobná skúsenosť jednej profesionálnej matky potvrdila, že dieťa pochádzajúce z dysfunkčnej rodiny bolo na tom lepšie ako dieťa prichádzajúce z ústavnej výchovy.


Aj z niektorých ďalších názorov náhradných rodičov vyplýva, že pre dieťa je rodina nezastupiteľná. Preto by bolo potrebné zamerať sa na pomoc rodinám v akútnej alebo v chronickej kríze, a tým riešiť problematiku týraných, zanedbávaných a zneužívaných detí, čiže preventívne konať proti ich umiestneniu do ústavnej výchovy.


Dušana Priehradná,
Centrum Návrat Žilina